- Viem, nie ste ďaleko od Nás, ale viete, práca, povinnosti, denný kolobeh a zhon, na nič nieto poriadne času, taká je doba.-Viem ,viem, nehovorte nič, sú to len chabé výhovorky.Deti?- Deti dnes neprišli, Katka je v škole, neoplatilo sa jej cestovať na jeden deň, Lenka má plnú hlavu stužkovej a Peťo, veď to poznáte, pubertiak ,vie svoje a nejaké návštevy ho nedojímajú, ešte tak ku kamarátom, to hej. -Júj, ale tu máte neporiadok, zdá sa ,že Vám tu už dávno nikto neupratal. Počkajte, hneď to dáme do poriadku.- Táák..., už to vyzerá lepšie, ešte ten kvetináč vyrovnaj...to je ono.- Počkajte chvíľu, vynesiem ešte smeti do kontajnera, hneď som späť.- A je to.- Dnes nám napadol prvý sneh, skoro už tradične v túto ročnú dobu, ale ešte včera sa zdalo, že bude babie leto až do decembra.- Neboj sa mama, neprechladneme, sme dobre naobliekaní, veď si nám to neustále pripomínala, niekedy sme síce mali svoj rozum, ale dnes? Dnes viem, že si mala vždy pravdu. Škoda, že na to človek príde až keď je starší. Až keď začne poučovať vlastné deti, až vtedy si uvedomí, že to všetko už raz počul, že to všetko už zažil. Asi to tak musí byť, neustále sa učíme na vlastných chybách, nepočúvame starších a skúsenejších.Zdravie?- Áno , zdraví sme, všetci.- Stmieva sa, počkaj..., zapálime svetlá.- Pozri, ako to tu všetko zrazu krásne svieti, žlté, biele, červené, zelené či fialové svetielka sa rozžiarili nad smutnými tmavými príbytkami. Takto by to malo vyzerať celý rok, nie len pár dní. - Nie, nie, ešte neodchádzame.Čo máme nového?- O deťoch som Vám už povedal a my? Takmer po štvrťstoročí som zmenil zamestnávateľa a asi budeme aj trochu podnikať, nič veľké len taká malá živnosť pre jednu osobu – držte nám palce.- Ej, ale prituhuje, typický november. Pomaly až za nechty zachádza. Mami, zohrejem si trochu ruky na Tvojom kahančeku, tak ako kedysi keď sme si zohrievali skrehnuté prsty nad babkinou pecou.- Príjemné teplo, ako Tvoje pohladenie, otec pohladkaj a zohrej aj Markine ruky,celá sa už trasie od zimy.- Zrazu je akési ticho. Návštevníci sa pomaly vytrácajú, pri hrobe rodičov sme ostali len sami dvaja. V duchu sme viedli svoje tiché rozhovory a pozerali do tancujúcich plamienkov dušičkových lampášikov, snažiac sa nenápadne utrieť kotúľajúcu sa slzu.-Tak, mama, otec, už pôjdeme aj my ,nie neplačeme, to je tým studeným vetrom,..vieš?- Spite v pokoji a na jar prídeme opäť , zase Vám porozprávame čo je nové, poupratujeme ... a sľubujem že prídeme všetci.
