Boli sme, teda syn, objednaní na 13.30hod. Aby sme nepremeškali, keď nás budú volať dnu, sme do čakárne dorazili, ako sa sluší a patrí, dostatočne pred termínom. Moja nádej a viera, že tu čakaním nezapustíme korene, sa pomaly, ale isto rozplývali každou uplynulou desaťminútovkou.
To čakanie má síce svoju výhodu v tom, že preštudujete všetky novšie aj tie vyblednuté letáky zdobiace ambulančné čakárne, dozviete sa čo všetko treba užívať, aby ste boli dokonale zdraví a „in“, ale len vtedy, keď nemáte nič na práci, prípadne ak ste v ten deň neškolopovinní.
Vo chvíli, keď sa pristihnete, že letáky čítate už neviem koľký krát a pomaly si začínate aj pamätať ťažké názvy doporučovaných medikamentov, začína vo Vás tlieť podozrenie, že na Vás zabudli ,alebo že ste si pomýlili deň na ktorý ste boli objednaní. Pre istotu, aby ste sa ubezpečili, že hodina aj dátum sú v poriadku, skontrolujete objednávaciu knihu, samozrejme zbytočne, všetko sedí. Ak ste tolerantnejší, upokojujete sa myšlienkou – asi majú ťažký prípad a určite sa Vám za čakanie slušne ospravedlnia.
Z takýchto úvah Nás po ubehnutej štyridsaťminútovke preberie sestrička ľúbezným hlasom. „Nech sa páči, ďalší dvaja, čo sú na rade a Ty, preštuduj si tento manuál“ a vtlačiac synovi do rúk návod na údržbu kontaktných očných šošoviek, sa opätovne stráca s dvomi šťastlivcami v ambulancii. Manuál však dôverne poznáme, dostali sme ho pred dvoma týždňami. Ale aj tak, je to dobrá správa – vie sa o nás. Čakáme ďalej.
Malá čakáreň s vydýchaným vzduchom ma už nebaví, už som v nej objavil všetko. Vychádzam na chodbu. Je to dlhý koridor, po oboch stranách ambulancie. Opriem sa o stenu naproti neoznačeným dverám. Po chodbe sa blíži biely anjel s mladíkom. Anjel nesmelo zaklope na dvere, tie moje, neoznačené. Po chvíli sa dvere otvoria ,objaví sa hlava pani doktorky. Chvíľu si niečo šepoce s bielym anjelom – ten šupne mladíka dnu a ešte sa snaží vtisnúť do ruky pani doktorke aj malý balíček, ale neúspešne. Naša pani doktorka je neúplatná. Mimoporadovník je nezištný.
Čakáme ďalej, ale už nie tak pokojne. V duchu sa zastrájam, ako „naložím“ tej doktorke a „vyčistím jej zrak“. Ubehla ďalšia štvrťhodina. Z tajných dverí vychádza anjelov mladík a asi o päť minút ďalší pán. Vravím si – to bol asi ten ťažký prípad, bol dnu viac ako hodinu a nám svitá nádej, že už čoskoro budeme aj my vybavení.
Veľká ručička na hodinách sa blíži k dvanástke. Budú tri hodiny. Zrakom prebodávam dvere na ambulancii, v duchu hypnotizujem sestričku – „otvor ich, otvor ich, vyslov naše meno“. A, stal sa zázrak – ešte s ďalšími dvoma čakajúcimi vchádzame dnu. Sestrička Nás osloví milým, odzbrojujúcim úsmevom. „Peťo, poriadne si mydlom poumývaj ruky a vy, otočí sa ku mne , vy tu nemusíte byť, len nezabudnite nechať synovi peniaze“.
Aká láskavosť po takmer dvojhodinovom čakaní. S pokorou prijímam nadelený osud, strkám synovi do vrecka peniaze a zabudnúc, čo všetko som v duchu sľúbil pani doktorke, odchádzam s utopistickou myšlienkou – bude to niekedy aj bez čakania? Alebo naozaj si to nečakanie treba zaplatiť?
zdroj obr.:
http://www.kontaktnesosovky.info/images/
http://zeichentrickenserien.de/hasewol3.jpg
