Vysvetlil mi to môj kolega, ktorý v nemocnici denne navštevuje a ošetruje svoju matku a ktorý mi porozprával o tom, čo videl a neveril. Jeho staručká matka je s ťažkou chorobou hospitalizovaná. Leží na doliečováku. Každý vie, čo to asi znamená. Dlhodobo ležiacemu pacientovi je poskytovaná "štandardná"opatera a o vyššiu kvalitu a pomoc je odkázaný na príbuzných alebo priateľov, ktorí donesú na prilepšenie potraviny, vitamíny a hygienické potreby.
Je tu ešte jedna možnosť, a to patrične motivovať personál drobnou pozornosťou. Pozor! Nehovorím o úplatkoch.
Ako je ale postarané o ľudí, ktorým už zvonku nemá kto pomôcť,ako tej babke čo zdieľa izbu s kolegovou mamkou? Tí sú odkázaní výlučne na zdravotnícky personál, na ich profesionalitu a hlavne na ich ľudskosť.Netvrdím, že nedostatok základných hygienických potrieb pacienta je zavinený radovým personálom nemocnice. Robia čo môžu, na čo majú rozpočty, a hlavne čo musia. Ak chcú pracovať ,musia vydržať a zniesť všeličo. Aj to , že starý imobilný pacient leží na posteli v špinavých pamperskách, nakoľko si už svoj limit vyčerpal.
Musia to ale naozaj vydržať? Nemajú v tomto prípade výhrady vo svedomí? Musia sa nekompromisne podriadiť neúprosnej ekonomike?
Batoľa, keď začne „voňať“, dá okamžite vedieť celému okoliu, že niečo nie je v poriadku a na čistú plienku určite nečaká pol dňa. Je starý nevládny človek od batoľaťa iný? Tiež potrebuje nakŕmiť, prezliecť, umyť a ak je to nevyhnutné aj prebaliť.
Vieme sa vžiť do pocitov takéhoto pacienta? Ťažko chorého človeka, ktorý všetko vníma, ale je bezmocný, odkázaný na pomoc a kúsoček ľudského porozumenia? Človeka, ktorý celý život pracoval a dúfal, že raz, až ho choroba prikvačí na lôžko bude o neho postarané tak ,ako si to ľudská bytosť zaslúži?
Netreba hodvábne obliečky a luxusné prádlo, ani švédske stoly, stačí len toľko, aby bol presvedčený o tom, že ešte je človek, že si nezaslúži aby tu ležal zabudnutý a odkopnutý ako nepotrebný kus.
Viem aj to ,že na tému zdravotníctva bolo napísaných desiatky článkov, pozitívnych aj tých opačných. Myslím si však, že je to stále málo. Sám minister Zajac sa vyjadril , že tie „ľahšie“ reformy, hlavne administratívne, sú za nami. Ostáva to najťažšie – poľudštiť prístup zdravotníkov k pacientom.
Už viem, prečo Naša nemocnica prosperuje a ako jedna z mála na Slovensku nemá žiadne dlžoby. Šetrí. Škoda len, že aj na tých najbezmocnejších. Na starých a nevládnych pacientoch.
Táto realita vyznieva o to paradoxnejšie, že práve tá istá nemocnica nedávno ponúkala v miestnej tlači starostlivosť o starých ľudí práve na doliečovacom oddelení. V inzeráte sľubuje, že v prípade nutnosti sa za patričný poplatok postará o Našich príbuzných – teda, za peniaze všetko.
Známy bloger mi v jednej v diskusii radí, že je potrebné sa sťažovať. Plne s ním súhlasím. Práve takéto príspevky nech sú tými verejnými praniermi, ktoré pomôžu riešiť a odhaľovať podobné nedostatky v zdravotníctve, ale nie len v zdravotníctve.
