„Zdása že sme všetci“, odvetí tenkým hláskom malá lyžička ležiaca na oplátke pripoháriku s medom.
„Jasa už nemôžem dočkať“, netrpezlivo zahuhní hlboký tanier - „už by som bol rádplný dobrej kapustnice s hríbami“.
„ A ja sa zas teším na zemiakovýšalát a vyprážanú rybu“ chechtavo dopĺňa debatu plytký tanier .
„Ešte tu nie sú poháriky na aperitív,samozrejme, zase si dávajú načas ako každý rok“, prekrikujú sa lyžice.
„Mne je tu už tesno“ tlmene sa ozývapeniaz ukrytý pod vianočným obrusom „a na dôvažok nič nevidím“.
„Už idú poháriky, no konečne“, zanôtiaveľké poháre „už to začne“.
„Tak,teraz sme kompletní“, oznamuje sviečka a akoby od radosti sa jej plamienokešte viac rozhorí. Pozorne ešte raz spočíta všetkých na stole a tichopohmkuje:
„Raz, dva, tri , štyri ,päť, šesťmalých tanierikov ...raz, dva, tri ,štyri ,päť ,šesť plytkých ,.... šesťservítok. Dobre.“
„Nožík, nože zaštrngaj na pohárika zavolaj rodinu k stolu“, pokynie sviečka nožu, ktorý si vylihuje namieste, kde zvyčajne sedáva otec rodiny.
„S radosťou“, odvetí nožíka už aj sa hotuje poklopkať na pohárik.
„Opatrne, nie že ma rozbiješ!“ zvolábojko pohár, „som z veľmi jemného skla“.
„Nebojsa“ chlácholí ho nôž, a jemne zaťuká na pohár.
Ten zanôti krásnu pesničku sťaspiežovček na jasličkách a zvoláva rodinu k stolu.
„Už idú, už ticho!“ ,posledný raz napomenie sviečka všetkých na stole ,trochustiahne plamienok a už len nenápadne sleduje štedrovečernú večeru.
Klasika , otec na svojom mieste zavrchstolom, po jeho pravici mama, staršia dcéra, vedľa nej mladšia, stará mamaa ... posledné miesto ostáva prázdne.
„Čo sa deje?“ zavrtí plamienkom sviečka,„kde je najmladší člen rodiny?“„
„Čoto hovoríš? My dnes nikomu neposlúžime ? zatrasú sa nervózne tanieriky naneobsadenom mieste.
„Ticho“ šepne sviečka, „mama sa chystániečo povedať, za chvíľu sa všetko dozvieme“.
Ale mama akosi nevládze, po lícach sa jejkotúľajú slzy a ticho padajú na oplátku s medom. Všetci sú akýsi vážnejší, nie ako po iné roky,keď bol pri stole smiech a radosť, keď boli pri stole všetci.
Áno, je radosť aj teraz , ale inakšiavážnejšia, prvý krát po dvadsiatich rokoch nie je rodina na Vianoce spolua chýba práve ten najmladší, ten čo sa vždy vedel najviac tešiť, najviacvychutnať vianočné dobroty a medzi prvými utekal pod stromček.
Čerstvý dospelák je v zahraničí.Prvý krát je na Vianoce sám. Nie, nie je sám, vnútorne sme všetci s ním.Zaželáme si Šťastné a veselé Vianoce telefonicky, a ak sa bude daťstrávime spolu večer na nete. A Vianoce budeme mať opäť, až sa vrátidomov.
Lebo Vianoce niesú len 24. decembra, Vianoce sú vždy, keď je rodina spolu, keď sú všetci zdravía spokojní, keď navzájom cítia , že sa majú radi, keď myslia jeden nadruhého aj keď sú od seba vzdialení stovky kilometrov, keď sa vediav núdzi pohľadať.
Lebo Vianoce sú vždy, keď sa máme kam vrátiť, keďvieme, že doma na nás niekto čaká a je vždy ochotný pofúkať nám všetkyboľačky, ktoré nám život uštedrí.
Tak šťastné a veselé Vianoce.
Venované všetkým tým, ktorí nemôžu byť na Vianoce v kruhu svojichrodín.
