Moji starí rodičia mali gazdovstvo ešte v sedemdesiatych rokoch minulého storočia a keď prišlo obdobie žatvy, zišla sa doma celá rodina. Každá zdravá ruka i noha bola prepotrebná. Samotnej žatve predchádzali dni dôkladnej prípravy. Okrem toho, že dedo denne v drsných dlaniach skúšal zrelosť obilných klasov, zrno nesmelo byť nedozreté a zároveň sa ani nesmelo z klasu vysypávať, musel dôkladne pripraviť aj všetko potrebné náradie. Hlavne kosy a hrable, lebo bez nich by bola žatva nemysliteľná.
„Klop-klop-klop..." - ozýval sa spod prístreška šopy prenikavý, ale pravidelný zvuk dopadajúceho kladivka na ostrie kosy. Maličké okuliare na špičke dedovho nosa nedopustili žiaden omyl a kosa sa medzi kladivkom a babkou (babka je malá oceľová nákova na klepanie kôs) menila na neskutočne tenučký a ostrý list ocele. Dedo dokázal kosy naklepávať pomaličky a dôkladne celé hodiny, vedel, že kvalitne pripravená kosa uľahčí prácu jemu aj ostatným koscom. Po večeroch zase v kuchyni stružlikal náhradné „zuby" do drevených hrablí. Tu treba povedať, že kosa na obilie bola trochu iná ako kosa na obyčajnú trávu. Táto kosa ešte mala na konci kosiska pripevnené akési hrable s dlhánskymi štyrmi zubami. Tie zuby siahali až cez polovicu dĺžky kosy a boli tam na to , aby sa skosené obilie pekne ukladalo do riadkov.
Okrem kôs a hrablí bolo potrebné nachystať aj povriesla, ktorými sa zväzovali klasy do snopov. Na povriesla sa používala dlhá ražná slama. Tá sa pred kosením máčala vo vode, aby bola pružná. Z takto pripravenej slamy sa pripravilo potrebné množstvo povriesiel. Stáčali sa tak, že hrsť predmáčanej slamy sa uchytila pod pazuchou a voľný koniec sa rukami točil stále do jednej strany. Keď bola slama natočená dostatočne obidva konce sa chytili a prekrútili. Vzniklo z toho akési V-čko, to bolo vlastne hotové povrieslo. Okrem toho bolo potrebné pripraviť aj stojky na spodné snopy. Boli to v lese vyrúbané konáre v tvare veľkých ypsilonov. Tie sa sekerkou zatĺkli jednou nohou do zeme a do ypsilonu sa uložili spodné snopy.
Počasie prialo, prišiel deň žatvy. Dedo večer oznámil, „zajtra kosíme". Skoro ráno, kým ešte slnko bolo nízko, naložili všetko potrebné na voz-rebriniak. Kosy, osličky, kladivká a sekerky, hrable, vidly, povriesla, stojky, raňajky zabalené v plachte, džbán na vodu a vyrazili do poľa. Stará mama ostala doma, jednak musela nachystať obed a podojiť kravy , ktoré sa pred obedom vracali z rannej paše. Obed bol jednoduchý, žiadne vyprážané rezne. Väčšinou to bol hrniec kapustnice, v ktorej sa uvaril aj kus údenej slaniny, so zemiakovými lokšami alebo pirohy, k tomu veľký okrúhly peceň domáceho chleba, hruda tvarohu. Keď prišlo poludnie a slnko pripekalo najviac, bol čas obeda a prvý oddych. Vtedy sa jeden z chlapov vrátil aj s povozom domov a babku s pripraveným obedom vyviezol na pole.
Pokosené obilie ležalo v úhľadných riadkoch na zemi a sušilo sa na páliacom slnku. Babka vybalila obed, ženci si posadali kde komu bolo najlepšie a s chuťou sa pustili do jedenia. My chlapci sme mali na starosti prísun čerstvej vody z najbližšej studničky. V tých časoch bola studnička s krištáľovo čistou a studenou vodou v každom chotári. Vodu sme nosievali v špeciálnom hlinenom džbáne - koršove, ktorý mal hrdlo ako sitko, aby doň nenapadala nečistota a pilo sa cez maličký otvor v rúčke. Džbán s vodou sa uložil v chládku, aby voda vydržala dlho studená.
Po dobrom obede si ženci ešte chvíľu oddýchli, podriemkávali alebo len tak sedeli, kým dedo nezavelil do ďalšej práce. Kým babka so zbaleným riadom v plachte na chrbte, už pešo odchádzala domov , kde mala kopec inej práce , chlapi zobrali kosy ,svižným pohybom zápästia ich rýchlo osličkou jemne prebrúsili, rozostavili sa v asi dvojmetrových odstupoch za sebou sa pustili do ďalšieho kosenia. Slnko pripekalo, škovránok vysoko na oblohe neúnavne vyspevoval, bzučali muchy a ovady, koníky a cvrčky v tráve fidlikali nekonečné melódie, z dediny sa ozýval štekot psov a kikiríkanie kohútov a do týchto idylických zvukov živej prírody sa miešal tichý šelest ostrých kôs a ston padajúceho obilia. Spod klobúkov a čapíc sa lial pot, prepotené košele príjemne chladili. Ženy so šatkami na hlavách s kosáčikmi zbierali pokosené obilie a ukladali ho na povriesla pripravené na zemi. Jeden z chlapov, vždy ten najmocnejší, viazal snopy a ukladal do krížov. Chytil oba konce povriesla, silno stlačil nachystané obilie do snopu, pritlačil kolenom vytvorený snop, stočil navzájom konce povriesla a zasunul ich pod vytvorený uzol. Bola to veľmi dôležitá a ťažká robota, snopy sa nesmeli rozviazať . Na každých dvanásť alebo šestnásť obyčajných snopov sa robil jeden o poznanie väčší. Z toho sa robil takzvaný klobúk na vrch kríža. Kríž boli poukladané snopy. Na drevenú stojku sa uložili dva spodné snopy oproti sebe a do kríža (kolmo na nich) ďalšie dva. Takto sa na seba poukladali tri až štyri snopy , ukladali sa postupne dookola, vždy ten ďalší držal ten pred ním a tak boli navzájom previazané, že kríž nemohol spadnúť. Potom sa na vrch urobila „čiapka" z toho najväčšieho snopa. Hotový kríž bol akoby pod slamenou strechou.
Takto sa kosilo, hrabalo, viazalo a ukladalo celý týždeň. Keď poskladané obilie trochu obschlo, dva tri dni, zvážalo sa do stodoly, kde čakalo na vymlátenie a po vymlátení sa zrno ukladalo do sypanca. Bola to ťažká a úmorná práca , od skorého rána do neskorého popoludnia. Každý z nás mal svoju úlohu. My chlapci sme chodili s kravami na pašu, na striedačku, jeden ráno druhý poobede. Ten čo nebol s kravami, pomáhal pri žatve. Ako som už spomínal, nosili sme čerstvú vodu, znášali sme snopy na miesto kde mal byť postavený kríž, obháňali sme kone od ovadov a múch, hlušili sme hraboše, ktorých bolo v obilí neúrekom.
Tak ako na „našom" poli, tak to vyzeralo aj na susedných. Všade kopa usilovne pracujúcich ľudí, každý sa ponáhľal za deň urobiť čo najviac, kým držalo počasie. Končilo sa až keď večer na kostolnej veži odbilo šesť. Večera bola spoločná, keď už boli všetci doma. Najprv sa uložilo náradie , napojili sa a nachovali kone a dobytok, urobila sa rýchla hygiena pri studni a sadalo sa k veľkému stolu, kde už bol pripravený veľký hrniec s jedlom. Zvyčajne to boli varené pučené zemiaky zapražené maslom s cibuľkou alebo škvarkami, k tomu vynikajúce, v sypanci vychladené kyslé mlieko alebo cmar. Niekedy sa k zemiakom podávala „slivčanka" , bol to kvázi kompót uvarený zo sušených sliviek alebo juška z kyslej kapusty. Takáto večera bola tri, štyrikrát do týždňa. Ak neboli zemiaky, zvyčajne sa varievala hubová máčanka alebo obrovské zemiakové placky pečené priamo na sporáku (šparhete). Niekedy aj pirohy plnené zemiakmi, kyslou kapustou, tvarohom alebo lekvárom, výdatne omastené praženým domácim maslom.
Po večeri, väčšinou už bola vonku tma, letný čas sme ešte nepoznali , bola chvíľa zaslúženého oddychu. Starí rodičia rozprávali príbehy z mladosti, chlapi zvykli zahrať karty, ženy klebetili, kým nezačal prvý zívať.
Žatva bola neskutočná drina. Všetko sa robilo ručne , žiadne kosačky , žiadne kombajny. Ručne sa kosilo, hrabalo, ukladalo do krížov, nakladalo na rebriniak pri zvážaní do stodoly, iba mlátenie zrna už bolo strojové, ale tiež to nebola ľahká práca. Do mláťačky sa ručne nahadzovali snopy, ťažké vrecia naplnené obilím sa na chrbte nosili do sypanca kde sa zrno ukladalo. Horúčava, prach, pot a mozole, tak sa dorábal chlieb. Viem ako si starí rodičia s úľavou vydýchli, keď bolo všetko zrno pod strechou. Mali istotu, že chlieb, na ktorý tak ťažko robili, na stole chýbať nebude, a preto si ho aj patrične vážili a mali v úcte.
venované mojim starým rodičom
