Na prvý pohľad by ste možno povedali, čo je na stodole také zaujímavé? Obyčajné štyri drevené steny a strecha. Ale to je iba pohľad zvonku. Taká stodola bola tiež veľmi dômyselne a účelne postavená. Dokonca v časoch dreveníc bola stodola najväčšou stavbou na gazdovskom dvore.
Na rozdiel od sypanca, bola stodola postavená z celých, neokresaných brvien a nebola omietnutá blatom. Stodola musela byť vzdušná, preto sa brvná neotesávali a medzery medzi nimi boli široké aj niekoľko centimetrov.
V stodole sa uskladňovalo nevymlátené obilie po žatve a po vymlátení zvyšná slama
Stodola mala spravidla štyri miestnosti. Prostredná - volala sa bojisko - to bol vlastne vstup do stodoly, mala obrovské vráta z prednej aj zadnej strany a bola taká vysoká, aby sa do nej zmestil plne naložený rebriniak s obilím alebo veľká mláťačka na kolesách. Bojisko malo vo vnútri po oboch stranách, v strede, obrovské „okná" umiestnené asi poldruha metra nad zemou , čo boli vlastne vstupy do bočných miestností - skladov obilia, či slamy. Malo aj akúsi kvázi povalu, boli to len riedko, vedľa seba, naukladané tenšie brvná . Táto povalka slúžila na uskladnenie jačmeňa alebo ovsa, ktorého bolo vždy menej a tiež na to, že keď sa do bojiska vtiahla mláťačka, tak práve z tejto povalky sa do mláťačky zhadzovali obilné snopy.
Z bojiska viedli ešte jedny dvere, vlastne tam dvere ani neboli, bol to len otvor do najmenšej časti stodoly, úzkej miestnosti, ktorá sa volala plevník. V plevníku boli uskladnené plevy, zvyšok po vymlátení obilia, ktoré sa miešali do krmiva pre dobytok. Keď sa plevy minuli tak v plevníku bolo väčšinou uložené náradie, ktoré sa používalo - vidly, hrable, motyky, cepy, staré konské postroje, pluhy, vrecia, korytá rôznych tvarov a veľkostí, rebríky apod.
Pýtate sa prečo práve bojisko? Nuž preto, lebo kedysi sa obilie bilo (mlátilo) ručne , cepmi. Na zem sa rozprestrela veľká plachta, rozbalil sa obilný snop a mlátilo sa, kým klasy neboli prázdne.
Predné vráta na stodole sú jasné , ale načo také isté vzadu? Nuž, plne naložený voz, ťahaný koňmi, nebolo možné do stodoly nacúvať, preto ho kone normálne vtiahli dnu, otvorili sa zadné vráta , aby vypriahané kone mohli vyjsť von a cez tieto vráta trčalo aj oje voza. Keď sa náklad vyložil, prázdny, a už ľahký voz, sa potom jednoducho vytlačil naspäť na dvor. Zadné vráta boli dôležité aj preto, že keď sa už slama po vymlátení obilia nezmestila do stodoly, tak sa cez tieto vráta vykladala von, kde sa za stodolou ukladala do stohu. A ešte v dávnejších časoch , keď sa obilie mlelo doma v kamennom kruhu - mlyne, tak tento mlyn vlastne ťahali kone. Cez zadné vráta bol von vystrčený tzv. gepel - ozubené súkolie, ktoré otáčalo cez hriadeľ kamenný mlyn.
Bočné miestnosti stodoly boli takmer rovnaké, len jedna bola užšia o tú úzku miestnosť- plevník, ktorú som spomínal vyššie. Na rozdiel od bojiska mali bočné miestnosti aj podlahy z neokresaných brvien, aby uskladnené obilie neležalo priamo na zemi. Jednoducho keď bola stodola úplne prázdna , vietor si v nej prefukoval krížom, krážom. Bočné miestnosti nemali podkrovia, obilie sa do nich ukladalo od podlahy až po strechu. Iba stredom miestnosti, vo výške povaly viedlo jedno brvno, ktoré spevňovalo (držalo) bočné steny stodoly. To brvno malo, pre nás šarvancov, veľký význam, hlavne vtedy , keď už v stodole bola uskladnená iba slama. Vtedy sme z neho skákali do mäkučkej slamy, ako zo skokanského mostíka do bazéna.
Samozrejme, okrem hlavného účelu a to bolo uskladnenie obilia a slamy, slúžila stodola aj ako miesto pre ďalšie nástroje a stroje potrebné pri gazdovstve. V bojisku nikdy nechýbala ručná sečkáreň na ktorej sa rezala slama, alebo žihľava do krmiva pre dobytok a hydinu, v bojisku sa sušili poviazané šúľky kukurice, na drevených „vešiakoch" viseli kosy, náhradné drevené kolesá na voz, pod strechou z vonkajšej strany boli zavesené náhradné rebriny, bočnice, ťažké brány na jarnú prípravu pôdy, veľký a ťažký drevený valec na valcovanie zeminy a kopa iných pre gazdu tak potrebných vecí, ktoré už dnes ani nepoznáme.
Niekedy, záležalo na teréne, na ktorom bola stodola postavená, bola ešte pod stodolou vykopaná aj pivnica na uskladnenie zemiakov , kŕmnej repy a koreňovej zeleniny.
Dnes už takéto stodoly sú zriedkavosťou. Dajú sa ešte po dedinách objaviť podobné stavby, ale tie už nie sú z nekresaných brvien, sú obité iba doskami a sú menšie. Slúžia skôr ako senníky a sklady rôzneho náradia.
Na rozdiel od sypancov, však stodoly mali aj svojich stálych obyvateľov. Boli obľúbeným miestom, vďaka hojnosti potravy, hlavne pre myši a vrabce, ale suché a tmavé zákutia pod stodolami obľubovali aj ježky a pod strechou boli neraz celé sídliská osích hniezd.
No a z čias gazdovských stodôl nám podnes ostala aj stará slovenská múdrosť: „Studený máj, v stodole raj".
