Na pieskovisku sa hrali traja chlapci. Jeden, trochu väčší, hral sa sám v jednom kúte a dvaja, väčší a maličký, v opačnom rohu. Na prvý pohľad sa zdalo, že im pieskovisko úplne vyhovuje, že každý má dosť svojho hracieho priestoru a tiež dostatok stavebného materiálu. Ale to iba na prvý pohľad. Aj keď sa tvárili ,že ich opačný roh pieskoviska nezaujíma, dobrý pozorovateľ si mohol všimnúť ,že všetci traja sa veľmi nenápadne, ale o to intenzívnejšie snažia sledovať, čo robí ten druhý a len čakajú na vhodnú príležitosť, aby sa do seba pustili.
Napodiv začne ten najmenší:
„ Robo, to si posral s tými peniazmi. Tá pokladnička bola naša spoločná. Všetci sme do nej šetrili drobné. Zuza, keď prehrala stávku, mala zaplatiť zo svojho! Prečo si jej dal naše peniaze? Mohli sme za ne kúpiť trebárs... nové lopatky!?“
„Miki, netáraj, aj ty si mal z našporeného úžitok, zabudol si, že si si tiež z toho zobral na nové autíčko?“ oponuje Robo.
„Nechaj ho Miki“, vloží sa do sporu Ivan , „aj tak ho nepresvedčíš.“
„Ty sa ani neozývaj“, zahriakne Ivana Robo, „Ty si rozpredal naše najlepšie hračky úplne cudzím chalanom a peniaze si pomíňal so svojimi kamarátmi“.
„Počkajte len ,ja si zavolám svojich nových kamarátov, Jana a Vlada, potom uvidíte ako Vám naložíme!“
„A Vás dvoch aj tak nikto už nik neochráni, s Paľom ste sa rozišli a Vojta ste zradili“, uštipačne sa chechce Robo.
Ako sa takto naťahovali a prekárali, pomaly sa k sebe približovali. Každý vyťahoval tvrdšie a tvrdšie argumenty, hrozilo, že príde k najhoršiemu a skočia si naostro do vlasov.
Našťastie išiel okolo Gašparko:
„Čo to tu stvárate?, nevidíte že Vás sleduje celé okolie a robí si z Vás posmech? Ako ja k tomu prídem, keď mi budú žalobaby donášať, ako sa tu na piesočku vadíte!? Nemáte každý dosť miesta? Asi budem musieť zavolať nejakých dospelákov, aby na Vás dávali pozor. Chcete aby nám oplotili pieskovisko? Chcete, aby sem potom nikto nemohol a ani nechcel chodiť?“
„Nestaraj sa do Nás“ odvrknú mu Miki s Ivanom, „ my sa jeho ani jeho kamarátov nebojíme a na Vlada si zavoláme lepšieho boxeristu“, len nech skúsi...!“
„ A Ty Gašparko by si sa nenaštval, keď Ti povie, že chce všetok piesok porozdávať do iných vedierok zadarmo? My sme ho tu poctivo nanosili z cudzích dvorov a on takto...!“
„ Ty! Ty by si mu mal poriadne dohovoriť. Za čo si kúpime nový piesok ,keď tento porozdáva?“ Keby ho aspoň predal, ale takto?, zadarmo? Veď zakrátko bude naša pokladnička prázdna.“
"Tak sa mi zdá chlapci, že ste ešte stále ako malé deti. Každý ste premúdrelý, neviete sa na ničom dohodnúť, vadíte sa tu o vedierko piesku. Namiesto toho osočovania by ste sa mali nejako dohodnúť ,lebo ináč Vám to tu ohradia a z pieskoviska ostane len ohrada na odpadky a latrína pre túlavých psov a mačky a nemyslite len na seba a vlastné záujmy,to pieskovisko patrí aj ostatným",múdro poučuje rozvadencov Gašparko.
No zdá sa ,že jeho slová ani jeden z nich nevníma.Sú zahľadení do svojho sporu a zvyšok dvora im je ukradnutý.
