Keď som potom v dennej tlači a iných médiách zaregistroval, kto všetko sa znovu zdvíha zo zabudnutia a cíti vôňu parlamentných lavíc a kuloárov, položil som si otázku:
„To skutočne nevedia robiť nič iné?" . Čo ich , politických skrachovancov, znovu tlačí do politiky? Mečiar, Palko, Belousovová, Mikloško ... a v neposlednom rade aj terajší harcovníci Dzurinda, Mikloš, Hrušovský, Bugár, Slota, Fico .... prečo si už konečne nejdú užívať „ťažko" zarobené peniaze niekde do diplomatických služieb alebo do vlastných, či spriatelených firiem a neuvoľnia konečne flek novým tváram?
Veď za osemnásť rokov dorastie do dospelosti človek a oni si vo svojich stranách nevychovali žiadnych schopných nasledovníkov!?
Viem, je jednoduchšie z peňazí daňových poplatníkov cestovať po svete, zdvorilostne sa usmievať na politických rokovaniach , týždeň čo týždeň absolvovať rôzne dôležité párty pri švédskych stoloch a tváriť sa, že zachraňujú svet od skazy, potľapkávať sa po pleciach a zdôvodňovať , že z objektívnych príčin sa niečo nepodarilo, viem, že je veľmi príjemné vyvážať sa v limuzínach s ochrankou a užívať si rôzne benefity a imunity, viem, že je príjemné, keď vám všade v hlbokom úklone otvárajú dvere len preto , že niečo sľúbite , viem že je príjemné nemať takmer žiadnu zodpovednosť a mať moc.
Ale, čo je moc to je moc, a aby sa neozvali hneď slovenčinári, tak ešte raz, čo je veľa to je veľa!
Takáto elita, by mala mať aj nejakú vnútornú sebareflexiu a mali by si povedať: „nuž keď som v rebríčku popularity niekde na posledných miestach, keď mi už nikto takmer neverí, keď už nič nové neviem vymyslieť a svojim priaznivcom ponúknuť, keď už som aj všelijaké korupčné aféry ako tak ututlal, bolo by vhodné so všetkou cťou prenechať kormidlo iným".
Budete oponovať:
- veď ich stále zvolia, tak čo majú robiť? Musia sa obetovať a znovu vládnuť!
A práve tu je zakopaný pes. Mali by byť, ak už ináč nedajú, na konci kandidátnych listín, prípadne by ani nemali kandidovať. To by bolo fér. Vtedy by som si mohol povedať, to je politická kultúra, to je čin hodný štátnika a politika ( jedna výnimka sa už našla). Škoda, že práve táto výnimka potvrdzuje pravidlo, ktoré tu platí , nie že sa nevzdám, ale ak sa ináč nedá, tak sa ešte zveziem aj na chrbte iného, len aby som dosiahol svoj (parlamentný) cieľ. Kam to viedlo, mali sme možnosť pred dvoma týždňami zažiť.
Preto snáď jedna čínska múdrosť pre všetkých politikov na záver: Ak nepriznáš svoju chybu, robíš ďalšiu.
