Skúsme na to ísť z opačnej strany. Kto je vlastne v tomto prípade zamestnávateľ? Podľa môjho názoru občan, volič, ktorý prijal do pracovného pomeru ľudí, o ktorých si myslí, že budú k jeho prospechu dobre spravovať jeho firmu - štát, kraj, mesto, dedinu. Títo vyvolení si zvolia svojho šéfa v dobrej viere, že to bude ten najlepší a najkvalitnejší direktor, ktorý zabezpečí firme zisk a prosperitu. Horšie je už to, že tento direktor aj so svojim vedením sa zodpovedá akcionárom - občanom, len raz za štyri roky. Preto má dostatok času nekontrolovane gazdovať ako uzná za vhodné, resp., ako uznajú za vhodné jeho priami podriadení - ministri. Dokonca šéf to má zariadené tak, že ani nezasahuje do kompetencie ministrov, len keď už mlieko vykypí , tak pod tlakom svojho zamestnávateľa koná a previnilca prepustí.
A sme doma. Prepustenec je vlastne šťastný človek. Stačí, keď bol ministrom len pár mesiacov. Pri mesačnom príjme, v priemere 3300€, nemá vlastne žiadnu hmotnú zodpovednosť a ešte dostane odstupné v zmysle zákonníka práce, tu sa zamestnávateľovi len oči stĺpkom prekrútia pri pomyslení na tú sumu. Prepustenec sa zbaví všetkých starostí a hlavne, otravných novinárov . A nájdu sa aj takí, ktorí sa zaevidujú na úrade práce a vyciciavajú firmu naďalej. Tí šťastnejší sú zase po pár mesiacoch , kým strovia odstupné na rajských ostrovoch, skrytí na teplé, dobre platené a ešte menej zodpovedné miesta. A zamestnávateľ sa len pozerá ako teľa na nové vráta , čo to tí jeho zamestnanci stvárajú, šomre si popod nos čosi o zlodejoch a mafiánoch, ale nerobí nič. Nezvoláva žiadne mimoriadne valné zhromaždenia (petície a referendá) neorganizuje podnikové mítingy (na námestiach) kde by prejavil svoj názor, ba naopak vysmieva sa z tých, čo sa o to z času na čas pokúsia a nadáva im do naivných bláznov a exhibicionistov (Zemina, Vrátil, Drôtikár...)
Maximálne si povie, veď čo, vždy sa kradlo aj sa kradnúť bude, či socializmus, či kapitalizmus, všetko jedno. Navonok kradnú cudzie. Ale zamestnávateľa by malo štvať aspoň to , že kradnú beztrestne.
Vráťme sa teraz naspäť, už k obyčajnému zamestnancovi, čo hrozí jemu, ak v práci niečo potiahne, zničí svojou nedbanlivosťou alebo aj nechtiac, ak ho šéf nachytá opitého...
ZP hovorí:
„Zamestnanec, ktorý zodpovedá za škodu, je povinný nahradiť zamestnávateľovi skutočnú škodu, a to v peniazoch, ak škodu neodstráni uvedením do predchádzajúceho stavu a ak túto škodu zamestnávateľ od zamestnanca požaduje. Výška náhrady škody spôsobenej z nedbanlivosti nesmie presiahnuť u jednotlivého pracovníka sumu rovnajúcu sa trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku pred porušením povinností, ktorým spôsobil škodu."
Tak. Všetko je jasné, len vyvolených sa to akosi netýka. Tí môžu svojou nedbanlivosťou, neprofesionalitou, či iným vplyvom spôsobiť firme - štátu škodu, a ešte dostanú odmenu. Kdeže náhrada škody, ako by k tomu prišli?! Veď konali v dobrom úmysle, pre zamestnávateľa a keď sa mu to nepáči, nech si škody zaplatí sám. Načo sú dane a odvody? Predsa, aby sanovali zlodejstvá vyvolených zamestnancov.
Skúsme si zrátať škody spôsobené odídenými ministrami. Len tak ,odhadom, sú to milióny eúr. Trojnásobný plat ministra + odstupné, krát desať ministrov a hneď máme zaujímavú sumu. Netvrdím, že tá suma vytrhne firmu z krízy , ale napríklad by bolo na chýbajúce učebnice, na zlacnenie liekov, trinásty dôchodok alebo aspoň na pár km diaľnice. A keby aj na to nie , tak by mal zamestnávateľ - občan aspoň pocit, že na každého zamestnanca je rovnaký meter.
Preto navrhujem, aby si politické strany do svojich programov ráčili zapracovať aj takú jednoduchú vec, ako je hmotná zodpovednosť ich nominantov za škody spôsobené štátu(kraju,mestu,obci) a samozrejme aj hmotnú zodpovednosť strany, ktorá na riadiaci flek nanominovala svojho odborníka.
