To ráno mráz štípal ako vyhladovaná „komárica“, preto som si to strihol skratkou cez mestský parčík s fontánou, ktorá je už niekoľko rokov na zaslúženom odpočinku.
Pár metrov od parčíka má mestský podnik služieb sklady náradia pre pracovníkov VPP , ale aj pre
kmeňových zamestnancov. Väčšinou sú to naši rómski spoluobčania, ale nájdu sa aj gadžovia.Bola to asi dvadsaťčlenná, čistokrvná, rómska skupina. „Zajali“ ma neďaleko skladu.
Náradie, prevažne ľahké hliníkové lopaty a odhŕňače snehu už mali nafasované, jedni v rukách iní na pleciach . Ako vycvičená vojenská čata sa rezkým krokom blížili k centru mesta, ale na rozdiel od vojakov nespievali žiadnu pochodovú, len hlasno rečnili, smiali sa a takmer všetci výdatne fajčili.Mne nič neostávalo,len držať s nimi krok a nechať sa viesť.
Najzaujímavejšie v tomto pochodovom útvare bolo, že sa tu rozprával každý s každým. Prví, na čele skupiny, s tými vzadu, zadní so strednými, praví s ľavými a naopak, ženy, muži –všetci naraz, a ja som bol v centre tejto krížovej slovnej paľby a kúdolov dymu zo šúľaných cigariet. Nerozumel som im takmer nič. Len sem, tam z rómčiny vystrelilo nejaké slovenské či šarišské slovo.
Náš "rušeň" čoskoro dorazil na križovatku v centre mesta. Tu ma prepustili. Aj bez pokynov sa rozpŕchli po celej križovatke a vďaka tej zime sa hneď pustili do čistenia chodníkov a mne ostal len zážitok z troch minút v kolektíve VPP.
Nakoniec, človek nikdy nevie kde skončí.
