Prvý týždeň bol vždy trochu rozpačitý, taký zoznamovací, ale keď inventúra všetkých gazdovských priestorov na dvore, kamarátov a detvákov ,tiež dobytka ,mačiek a psov bola za nami ,prázdniny nabrali svoj rutinný priebeh. Nie , neboli to také filmové prázdniny ako poznáme z telky, boli to prázdniny, kde každý mal (primerane veku a schopnostiam) zadelenú prácu, pretože starí rodičia ešte súkromne gazdovali a každá ruka bola dobrá, ale aj tak boli plné nezabudnuteľných zážitkov a nových skúseností.
Našou hlavnou chlapčenskou povinnosťou (mojou a bratovou) bolo pásť kravy. Na striedačku , jeden ráno, druhý poobede, okrem nedele.
Ráno to nebolo bohviečo, skoré vstávanie, chlad, rosa a samota v lese. Totižto, dopoludnia sa dobytok vyháňal do súkromných urbárov. Každý gazda mal svoj kúsok brezového lesa. Boli ako z ruskej rozprávky, čistučké, prehľadné, ako lesoparky. Suché konáre a popílené drevo boli pekne poukladané a čakali na svoj odvoz. V lese sa nedalo zablúdiť, dedina bola z hory na dohľad.
Kým si kravičky pochutnávali na rannej orosenej lesnej tráve, my pastieri sme si povyberali z plátených torieb tiež niečo pod zub a pomaly sme kráčali lesom za pasúcim sa dobytkom. Raňajky sme si prilepšovali voňavými lesnými jahodami, či malinami. Hríby sme hľadať nemuseli, núkali sa samé. Okolo poludnia sa kravky dopásli až na vrchol kopca, kde už začínal štátny les. To bol signál na návrat domov. Zrazu les ožil. Spev vtákov a šuškanie briez prerušili pastierske pokriky, všetci boli radi, že ranná smena končí. Aj dobytok vycítil, že je čas ísť domov, bol už aj trochu netrpezlivý, ovady a muchy dobiedzali v celých rojoch, hlásil sa smäd. K bydlisku to bolo nejaké dva kilometre. Kravky poslušne schádzali hlbokou poľnou cestou, tučné bruchá sa im hompáľali sťa obrovské vankúše z jednej strany na druhú, ťažko obkračovali vemená plné mlieka, do kroku im vyhrávali spevavé spiežovce a pochodovú muziku tvrdili duté zvuky veľkých plechových zvoncov.
Kravičky sme vôbec nemuseli usmerňovať kam majú ísť, každá presne trafila do svojho dvora, len sem tam hlúpe teliatko ,ktoré sa odtrhlo od svojej mamy zablúdilo do cudzieho a zúfalo hľadalo svoju maštaľ. Po príchode na dvor, starkí už čakali pri studni, dedo pumpoval čerstvú vodu do dreveného žľabu, babka skúseným pohľadom poškuľovala po vemenách. Na gánku už mala pripravené šechtáre na dojenie a vedro s teplou vodou na umytie ceckov. Napojený dobytok pomaly kráčal do maštale, kde ho čakala čistá podstielka zo slamy , válov dobrej sečky pomiešanej s repou a jačmenným šrotom, za rebrinami voňavé seno. Krava – volala sa Očkuľa, sa ešte presvedčila, či aj jej teliatko je už doma a ako vodkyňa malého stáda vošla posledná. Naša pastierska úloha sa ešte nekončila. Asistovali sme pri dojení.
Babička si sadla na malý drevený stolček, dôkladne poumývala vemeno, zakliesnila šechtár medzi kolená a pustila sa do dojenia. Našou úlohou bolo odháňať muchy a ovady, prípadne držať krave chvost, aby sa ním neoháňala, kým babka podojí. Dojenie zabralo nejakú hodinku. V stajni bolo ticho, kravičky rumádzgali svoju sečku, crčiace mlieko sa penilo v šechtári a len sem tam sa ozvalo babkino – „ Hó,hó, ...stojíš! “.Túto pohodu narušovalo len švitorenie nezbedných lastovičiek, ktoré raketovou rýchlosťou vlietali cez otvorené dvere maštale a neúnavne kŕmili svoje pažravé potomstvo.Keď dojenie skončilo, prišla naša prvá výplata. Maľovaný hrnček plný ešte teplého čerstvého mlieka, a babičkina pochvala –„ dnes si veľmi dobre napásol “.
Naša dopoludňajšia šichta sa skončila, mali sme dve-tri hodinky času na obed, hry s kamarátmi a leňošenie. Popoludní to bolo oveľa veselšie. Dedinský pastier Ďuro z dolného konca , trochu prihlúply, školu skončil v prvom ročníku ľudovej, prvý hnal kravy na poobedňajšiu pašu. Už z diaľky bolo počuť plieskanie jeho bičíka a hlasné pokrikovanie :“ Na... ,moja, na,na... kravy vyháňať! “. Vtedy nás už nebolo treba presviedčať, kto pôjde s kravami. Poobede sa totižto pásol dobytok pokope. Kravy sa vyhnali na pasienky, ktoré nepatrili nikomu. Všetci pastieri, od sedem do sedemdesiat rokov, sa zišli na obrovskej lesnej lúke, dobytok nechali nech sa pasie a oddali sa voľnej zábave a hrám. Opekali slaninku, v potoku chytali raky, naháňali pigu, počúvali neskutočné príbehy starých pastierov. Pre nás, mešťanov, to boli zážitky na celý život.
Tu sme sa naučili rozumieť prírode, rozoznávať rastlinky a stromy, poznávať huby a lesné plody, načúvať hudbe lesov a lúk.
Dedinská mládež si z nás aj s radosťou uťahovala a nechýbali aj prekvapenia, z ktorých nám bolo neraz do plaču. Hlavne, keď nám poplašili kravy. „Trk,źźźź...,trk,źźźź... trk,źźźź...,“ dovtedy bzučali našim kravičkám okolo uší, kým sa tie nesplašili a „nestratili sa“. My, neskúsení, samozrejme sme sa ich snažili pohľadať, ale márne. Stalo sa ,že sme prišli domov bez kráv, s plačom. Len dedkov širokánsky úsmev nás ubezpečil, že sa nič nestalo – kravy už spokojné a podojené, vylihovali v maštali.
A naša snaha a starostlivosť, ako babka vravievala – pri výrobe mlieka, bola vždy patrične ocenená. Čerstvým alebo vynikajúcim kyslým mliekom, či cmarom, zlatistým maslom s doma upečeným, voňavým chlebíkom, strapačkami s tvarohom, smotanou s nakrájanou zelenou cibuľkovou vňaťou.
A na konci prázdnin sa ušla aj nejaká tá korunka z tržby za predané mlieko a mliečne výrobky.No najväčšou odmenou boli nespočetné zážitky a získané skúsenosti nie len z „výroby pravého mlieka“, ale hlavne z múdrosti a fortieľu jednoduchých vidiečanov, ktorí sa ťažko živili poctivou prácou svojich rúk, ktorí si vedeli vážiť svoju zem a prírodu, ktorej boli súčasťou.
( Venované mojim starým rodičom a svetovému dňu mlieka).
