Astru si Fero doniesol domov na východ, až hen kdesi, z ďalekej Oravy.Pôvodne ani psa nechcel, býva v paneláku, ale v slabej chvíľke sľúbildcérkam psíka a chlapské slovo sa musí dodržať, ako by vyzeral v očiachsvojich dcér, keby slovo nedodržal?
Šteniatko doviezol v krabici odtopánok, bolo to také malé, čierne, schúlené, plyšové kĺbko, čo saledva dokázalo postaviť na vlastné labky. Samozrejme, ešte smútilo zasvojou mamou, preto sa všetci členovia Ferovej domácnosti snažilipsíčaťu pomôcť ako najlepšie vedeli. Vypiplali ho ako malé bábätko a zmalej Astry vyrástla nádherná vlčiačica. A ako je v slušnej rodinezvykom, k dobrej výchove patrí aj kvalitná škola a Astra bolavynikajúcou žiačkou. Ak by dostávala vysvedčenie, určite by robilasvojim ľudským rodičom len radosť. Učila sa veľmi rýchlo a Fero námneraz s počudovaním rozprával, že sa mu zdá ako keby rozumela ľudskejreči, ba neskôr, keď už bola dospelá a vycvičená stačil len Ferovpohľad ,aby vycítila, čo od nej chce.
Časom sa Ferove dcéry rozutekalipo školách a Astra ostala iba s Ferom . Čo teraz? V paneláku ju nechcelnechávať zamknutú, s Ferovou manželkou, učiteľkou, do školy ísťnemohla. Aj keď vedel, že by to doma vydržala, bolo mu ľúto nechávať jusamú v byte. Začal ju brávať so sebou do roboty. Mal to šťastie, ževäčšinu pracovnej doby strávil v teréne. Astra sa stala piatym členompracovnej čaty. Kým chlapi pracovali, preháňala sa po okolitej prírodealebo ich pozorovala zo svojho ležoviska v aute. Po návrate zvonkuchvíľu poúradovali v kancelárii a potom svorne kráčali domov. Neraz somich stretol, Fero vpredu a Astra pár metrov za ním, ležérne vykračovalas hlavou nízko pri zemi, naoko vôbec si nevšímajúc svoje okolie aignorujúc všetkých malých sídliskových havkáčov, ktorí sa snažili donej dobiedzať. Keď sa Fero pri niekom pristavil, pozorne zhodnotilacudzinca a decentne si sadla za Ferov chrbát a trpezlivo čakala astrážila. Jeden (pes) nikdy nevie, čo ak by náhle potreboval pomoc?
Vtakejto pohode prešiel tucet rokov, plných ľudských aj psích radostí ibežných starostí. Ferova rodina si už život bez Astry ani nevedelapredstaviť, dokonca aj v nedeľu išla s nimi do kostola. Jasné, že Astračakala vonku v parčíku. Keď som stretol Fera hneď bolo jasné, že Astramusí byť niekde nablízku, bola to nerozlučná dvojica.
Krízové roky sú učloveka vraj po päťdesiatke a podobne je to asi aj u psov, lenpodstatne skôr, zdá sa ,že po desiatke. Pliaga sa nevyhla ani FerovejAstre. Doktor skonštatoval zhubný nádor. Rodina posmutnela , ale každýsi v duchu navrával, že snáď to nebude také zlé, že snáď zle určildiagnózu, že snáď pes viac znesie a vydrží ako človek a vystrábi sa, žesnáď zaberú lieky, že ...
S chorobou sa Astra trápila vyše dvoch rokov.Spočiatku bolo všetko celkom dobré, ale ako sa choroba rozširovala,Astre prestávalo chutiť, pohľad jej zosmutnel, jas z múdrych očí savytratil. Viac času preležala a aj na prechádzke bolo vidno že slabne,dochádzal jej dych, musela častejšie oddychovať. Najhoršie na tomvšetkom bolo to, že sa nemohla posťažovať, len prosebné očinaznačovali, že má smäd, že potrebuje odpočinok, že trpí.
Trpela Astraaj celá rodina. Zdravotný stav Astry sa zhoršoval. Už bolo nad ľudskésily pozerať na jej utrpenie. V rodine dospeli k poslednému riešeniu.Koniec. Veterinárova injekcia navždy ukončila Astrino trápenie.
Smútoka žiaľ časom prebolí, na Astru zostanú krásne spomienky, desiatkyfotografií budú Ferovi a jeho rodine pripomínať nezabudnuteľné zážitkya chvíle strávené s Astrou a možno časom, až dozrie doba jej miestovyplní iná Astra. Zatiaľ ešte nie, jej hrob v kúte záhrady je eštepríliš čerstvý.
