Ani som si neuvedomoval tú symboliku pri čítaní článku o najmodernejšom japonskom vlaku, ktorý nedávno absolvoval prvú cestu z Tokia do Nagasaki.
Vravím si , Tí Japonci sú machri. Dožijem sa aj ja cestovania na takom zázraku v našich končinách? Tristo päťdesiat kilometrov za hodinu. Júj, to by som bol doma za sedem minút.
T-tn..,t-tn..., t-tn...,moja lokálka si neustále pospevuje svoju monotónnu melódiu. Až teraz som si začal uvedomovať to bubnovanie. Zavrel som časopis a pohrúžil sa do tohto zotrvačného hudobného taktu. T-tn..,t-tn..., t-tn..., klink, psst...,cink..., t-tn. Nepotrebuje žiadneho dirigenta, žiadnych spoluhráčov a predsa je dokonalý, pomyslel som si. Neskutočné, ten motoráčik hrá. Môj sluch zachytáva metalovú hudbu dvoch oceľových konštrukcií. Japončík, na svojom magnetickom vankúši sa môže strčiť. Takúto melódiu nikdy nezahrá. To jeho ššššššš... sa ani zďaleka nevyrovná hudbe mojej lokálky.
T-tn..,t-tn..., t-tn..., ucho prenáša dynamickú melódiu do mozgu. Kašlem na supermoderné vlaky. V nich ani nemáš čas na rozmýšľanie. Nasadneš a vzápätí vystúpiš. Iba náhlenie , stres a zhon.
Môj vláčik hrá. Hrá vianočnú koledu. Koledu pre všetkých, ktorí sú na ceste domov, aby mohli so svojimi rodinami, priateľmi a blízkymi v pohode prežiť najkrajšie sviatky v roku.
