V priestoroch transfúzky už čakalo asi pätnásť darcov. Sestrička súhlasne prikývla, že môžem ostať, tak som si zložil veci, odovzdal preukaz a usadil sa v čakárni. Interiér páchol novotou a chlórom.
Na stolíkoch sa z pohárov paril voňavý čaj, na táckach vylihovali chrumkavé albertky, v telke dávali reprízu akejsi vedomostnej súťaže.Poobzeral som sa po spolučakajúcich: zo päť študentov, štyri ženy ...ciatničky, mladá žena na materskej , traja chlapi v najlepších rokoch ,párik prvodarcov.
Sestričky pripravovali skúmavky, ihly, striekačky, sáčky na krv, triedili preukazy a karty darcov, aby, až sa to rozbehne, išlo všetko ako na páse. Staničná sestra ešte dovárala posledné porcie čaju a pomaly kalkulovala spotrebu kávy po odbere.
Všetci sme ticho sedeli a čakali, nenápadne odhadovali jeden druhého, sŕkali horúci čaj, listovali v starých novinách a časopisoch, pod rukou( aby to nedajbože nikto nevidel) dokončovali dotazníky s tými najintímnejšími otázkami. V týchto fázach čakania ,čas plynie veľmi pomaly, rozmýšľate , čo ste včera jedli a pili, či bude krv vyhovujúca, či sa Vám nezhoršil tlak, či... atď.,atď,myslíte ako najväčší pesimista.
Ticho preruší rázny hlas: „ Tak nech sa páči!“ Ako na povel -zaujímavé je ako každý vie, ktorý je v poradí – bez nácviku sa zoradíme presne podľa toho, kto kedy prišiel, ani jedno zaváhanie , nikto sa nepredbieha. Vyhŕňame rukávy a postupujeme na prvý test. Tlak, krv do skúmavky pre labák , obligátna otázka - ako sa cítite a zase čakáreň. Vidno, že sestričky sú zohratý tím.Za 40 minút znovu ,až na mladíka prvodarcu - ten splýva s bielou plachtou postele na ošetrovni, vyzerá sťa by mu vypustili z tela všetkú krv – všetci sedíme na svojich miestach, ale už je živšie, už sa tvoria prvé debatné skupinky,už vieme, že sú medzi nami kandidáti na striebro ba aj na zlato.
Na poslednú chvíľu ešte dobieha mamička s dvomi malými deťmi ,jedno, asi dvojročné dievčatko sedí v športovom kočíku a druhé o niečo staršie sa ho kŕčovito drží. Kým ich mama uteká na vyšetrenie, dievčatká si zvedavo obzerajú ľudí, ktorí si akosi čudne držia ruky,ako dáki paralytici. A za chvíľu aj ich mama . Otázka na seba nedala dlho čakať: „ čo Ti robili?“ pýta sa staršia. Mama im stručne vysvetlí čo a ukáže ruku. Dievčatkám to stačí. Až teraz majú čas vyzliecť si kabátiky. Usadili ich k stolu,dali čerstvý čaj, nový balíček keksov a časopisy aby sa nenudili, tomu menšiemu vôbec nevadí, že číta časopis obrátený hore nohami.
Posledný prichádza mladý pán. Správa sa tu ako doma. „ Sestri, chcete ešte krv?, osloví sestričku, ktorá sa prehrabuje v kartotéke. „Dnes už nie“ odvetí sestrička, „ už nemáme sáčky“, „ale keď ste už tu, treba nám nainštalovať nový zvonček“. „Maličkosť “ odpovie ochotne, ale nedá zakryť prekvapenie, že majú málo sáčkov.
Čakáme ďalej. Na výsledky a lekára ,ktorý nás posunie do ďalšieho kola. Mrmlavé ticho zrazu prehluší prenikavá melódia zvončeka. Montáž sa podarila. Vysmiaty mladík odchádza.
Vo dverách sa zrazí s lekárkou nesúcou výsledky z labáku.„Odberu neschopní:“ ...číta mená. Dnes nemali svoj deň tri ženy – málo červených krviniek(zrejme mali silné „svoje dni“).Menované smutne odchádzajú zo scény, my šťastlivci sa znovu zoraďujeme na vyšetrenie k lekárke a postupne na odber. Teraz to už ide rýchlo. Do kresiel si sadáme po traja, vždy jeden „ľavák“ a dvaja „praváci“. Umyť ruku, zaujať pohodlnú pozíciu v kresle, pocvičiť rukou, aby nabehla žila, vpich ihly a čakanie až sa sáčok naplní žiadanou nulkou, áčkou či ábéčkou. Teraz vidno, kto koľko pil- (samozrejme čaju).
Tí „redší “ sú hotoví do 5minút, tí hustejší sa musia v kresle mrviť dlhšie.Tak, a je to. Stlačiť tampón na rane po ihle, ešte minútka oddychu a striedačka. Ľahší zhruba o pol kila ,alebo 400ml, ako chcete, sa presúvame do čakárne, kde už príjemne rozvoniava pravá popradská. Je tu podstatne veselšie ako ráno. Vybavených zabávajú už celkom udomácnené dievčatká a mladík, ktorý pred hodinkou išiel umrieť, prekypuje životom, už sa teší na reprízu.
Ešte pečiatka do darcovského preukazu, lístok na obed ,poukážka na vitamíny a postupne odchádzame. Poniektorí s rukami ako narkomani, ale s dobrým pocitom ,že sme tu neboli zbytočne. Škoda len, že tých sáčkov bolo dnes, vo všedný odberný deň ,tak málo.
Aj napriek tomu však verím, že „Vianočná kvapka krvi pre život“ bude napokon celkom úspešná.
