Bolo asi okolo pol piatej poobede, vykračoval som si z práce domov,vzduch voňal jarným ozónom, ľudia mali kabáty rozopnuté, odvážnejší siich niesli len tak, v rukách a mladé slečny mohli znovu, po krátkejzimnej pauze, poodhaliť svoje pupčeky.
Túto, takmer jarnú náladu, minarúšala len jedna vec a tlačila ma do nezvratnej zimnej reality. Bolato ešte stále trvajúca vianočná výzdoba obchodov a mesta. No..., eštena ulici... , s prižmúrením jedného oka , by to až také divné nebolo,ale keď som prešiel na priestranstvo pred športovú halu , kde bolvysvietený vysokánsky vianočný stromček , musel som sa zastaviť.Neveril som vlastným očiam a ušiam.
Na samom vrcholci vianočnéhostromčeka, tesne vedľa rozsvietenej červenej žiarovky sedel drozd aodušu si vyspevoval svoju jarnú pesničku. Drozdík bol z toho úplne adoslovne na konári, že ani sa nenazdal a zima je preč. Jeho melódianemala konca kraja a nebolo okoloidúceho, ktorý by sa nepristavil achvíľu mu nenačúval.
Tá melódia mala zázračnú silu, dávala chuť doživota, privolávala jar,nový život a odháňala zimu. Dokonca aj skromnésedmokrásky, ktoré sa nesmelo vystrčili zo zeme len predvčerom, bolivšetky natočené smerom k drozdovi, sťaby tiež načúvali jehotrilkovaniu.
Veru, ako málo stačí ľudskej duši, aby trochu pookriala ,ako málo stačí, aby na ľudských tvárach zažiaril úsmev a radosť zoživota. Ten malý čierny drozdík vyspevoval okoloidúcim tie najkrajšiepriania do nového roku , priania lásky a porozumenia, prianianádherného a šťastného života na Zemi.
Dúfam len, že ho nepočula nejakávydajachtivá drozdia dáma, pretože zima ešte nekončí, len oddychuje apriskoré drozdie potomstvo by sa skutočnej jari ešte nemuselo dočkať.
Veľa šťastia aj tebe drozdík,ďakujem.
