„Neboj sa“ ,vravím, na našich cestách sa predsa ani nedá ísť rýchlo.Jednak Vám v tom bráni les rôznych zákazových či príkazových dopravnýchznačiek, na druhej strane kvalita našich ciest, za ďalšie špionážnemaniere policajných radarov a v neposlednom rade desiatky ďalších,viacmenej objektívnych, príčin .
Jednu takúto objektívnu príčinu somzažil práve minulý týždeň, na ceste z Levoče do Prešova. Vlastne týchpríčin bolo viac, ale jedna bola podstatná. Vypadla bezpečnostnásignalizácia v tuneli pod Braniskom, a tak bola pýcha našich diaľnicodstavená.
Uzavretý tunel avízoval Expres niekde pod Spišským hradom.Bolo asi pol tretej poobede. „No zbohom, to zas bude radosti, plaziť saprískokmi vpred cez kopec“ – vzdychol som. Aj muzikanti v mojom bruchuzrazu zaprotestovali a zahrali takú nôtu, ako keby som už mal od hladuskapať. Ten škvŕkavý funerál ma prinútil, ešte pred braniskovoukalváriou, zastaviť na Spišskom salaši.
Usadil som sa v štýlovejsalašníckej izbe.Bolo tam ticho a kľud, väčšina návštevníkov sedelavonku. Čašníčka doniesla hrubý jedálny lístok, začal som vyberať, alemoji brušní hudobníci tak zvyšovali tempo a decibely koncertu, že somdlho nešpekuloval a objednal som si špecialitu dňa ,baraní kotlíkovýguláš. Doniesli mi ho o chvíľu krásne naservírovaný v malom nerezovomkotlíku, neustále prihrievaný plamienkom lampášika pod kotlíkom. Jasné,vedia, že baranina sa musí jesť horúca. Pomaly som lial horúci guláš nahlavy muzikantov, kým som ich celkom neumlčal. Toho posledného somutopil v pohári minerálky. Zaplatil som a takto posilnený som sa vybralzdolať Branisko klasickým štýlom.
Hneď pod salašom som sa, po chvíli,zaradil do prúdu áut. Nešlo sa rýchlo, ale bolo to ešte celkom vpohode. Ale iba po úpätie Braniska. Hneď na jeho začiatku sme mali prvúpäťminútovku. Smer Prešov stál, smer Poprad sa pohyboval v pochodovomtempe. Tí sú už za vodou, pomyslel som si, závidiac šoférom, ktorí užzdolali Branisko v opačnom smere.
Zrazu sa Coca-cola predo mnou pohla.No, konečne, už ideme aj my. Moja radosť trvala len asi päťdesiatmetrov, ručná brzda, stojíme. Trochu rovinky mi poskytlo približnýobraz situácie vpredu: Predo mnou Coca-cola, potom dve osobné autá,pred nimi stará Tatra so štrkom, ďalší kamión s prívesom, tri osobnéautá a ešte som videl akési železné konštrukcie trčiace z nákladiaka,ktorý sa strácal za zákrutou. Znovu sme sa pohli. Tentoraz som sadostal až na prvú ostrú vpravo. Znovu stojíme, na chrbát sa mi tlačíakási zelená opacha, propagujúca poľské plastové okná a dvere. Vpreduzahučí silná trúba, ideme ďalej, pomaly sa posúvame na jednotke.ŤažkéTIR-áky vzdychajú, Tatrovka výdatne dymí. Takýmto plazením sme prešliďalšie dve serpentíny a znovu oddychujeme. Starším autám zapínajúventilátory, potia sa motory aj vodiči. Niektorým odvážlivcom dochádzatrpezlivosť a snažia sa nekolegiálne prešmyknúť aspoň o jednu pozíciubližšie k vrcholu. Tí poctiví na nich zazerajú, zatrúbia, prípadnevýznačným gestom naznačia , čo si o nich myslia.
Znovu sa hýbeme, užnestonajú len cestní obri, už pod tou váhou fučí aj Branisko. Stromy sarozhýbali, akoby chceli naznačiť –„vypadnite už, už sa tu nedá anidýchať z tých vašich výfukov a komínov!“ Po polhodinovom plazení sú užvšetci nervózni, veselé a vysmiate sú len optimistické reklamy nakamiónoch. Ideme ďalej, blíži sa vytúžený vrchol. Dúfam, že už topôjde. Ešte raz sme zastali, ale len na chvíľu a po takmerštyridsiatich minútach sme boli na vrchole. Na vrchole kopca aj navrchole s nervami. Dolu kopcom to už ako tak išlo, motorový had satrochu roztiahol a osobné autá už mohli pomedzi nákladiaky prekĺznuť.
Pár kilometrov za štyridsať minút. Neskutočné! A pri takýchtodopravných podmienkach robte biznis. Vôbec nezávidím tým kamionistomich chlebíček, veď zdolať s naloženým kamiónom a ešte aj s prívesom lentaké obyčajné Branisko je skutočne boj o život. Takúto trasu by mali vdopravnej špičke denne absolvovať všetci. Všetci tí, čo sú zodpovedníza výstavbu diaľnic, ale aj Tí, čo tejto výstavbe bránia. Možno potomby sa čosi ,kdesi pohlo,možno potom by sme sa nemuseli obávať o životy svojich blízkych, ktorísú nútení dennodenne sadať za volant svojich vozidiel a prekonávaťnebezpečné cestné úseky. Možno potom by sme nemuseli tak často počúvaťo nešťastiach a vyhasnutých životoch práve na takýchto kritickýchúsekoch. Možno potom by sme nemuseli tak často vídať podobné smutnémiesta ako na ilustračnej fotke a nakoniec možno potom by sme sanemuseli báť, či sa každý vodič bezpečne vráti k svojej „mame Kami“, ksvojej rodine domov.
