Najprv si to zlízla najmenšia skupina, tá, čo zvyčajne postáva pred kostolom. Zväčša sú to nad všetko povznesení pubertiaci, rodičia s malými deťmi v kočiaroch, prípadne s deťmi príliš neposednými. Náš pán farár ich jednoznačne vyviedol z omylu. Stoja tam zbytočne. Pre toho, kto sa nenachádza v Božom chráme je omša neplatná, bez výnimky. Argumenty typu, mám neposedné deti a nechcem rušiť priebeh omše, nechcem sa tlačiť s kočiarom medzi stojacimi , som chorý a nerád by som rušil kašľom a smrkaním, neobstoja. Ale jedno potom nechápem, pre koho sú vonku reproduktory a prečo sa milodary vyberajú aj od vonku stojacich? A čo ak by bolo veriacich toľko, že by sa nezmestili do chrámu?(to je len fikcia autora a zbožné želanie duchovných otcov).
V druhom kole si to odniesla podstatne väčšia skupina veriacich a výlučne tých , ktorí síce majú o jeden hriech menej, nestoja vonku, ale ktorí sú ticho, ktorí nespievajú a nemodlia sa nahlas. Tichosť nesvedčí o ich viere. O tých tichých, si totižto možno myslieť, že sú tam len z povinnosti, že sú tam len preto, že sa to patrí, byť vo sviatok v kostole. Nuž nechcem byť hriešny , ale neodvážim sa posudzovať nikoho vieru a v neposlednom rade sa tiež neodvážim tvrdiť, že najveriacejší je ten, kto najhlasnejšie spieva.
No a do tretice páchame hriech všetci, aj tí čo stoja vonku, aj tí čo sú dnu ticho, ale aj tí, čo spievajú a modlia sa nahlas, lebo chodíme v nedeľu do hypermarketov nakupovať. Keby sme chodili len nakupovať, to by ešte nebolo až také zlé, ale zlé je to, že sa z toho ani jeden nikdy nevyspovedá. Nuž áno. V nedeľu by sa malo odpočívať, byť spolu v rodinnom kruhu, porozprávať sa o rodinných radostiach i o problémoch, prípadne navštíviť príbuzných, lebo je nespravodlivé a nekresťanské, keď matky – predavačky, nemôžu byť doma s rodinami, ale musia pracovať. Nechcem zabŕdať do problematiky nedeľného predaja, o tom už bolo veľa popísané a povedané, a štatistika je jednoznačne na strane nedeľného predaja. Skôr by som sa opýtal: a čo tie desaťtisíce matiek a otcov, ktorí by tiež radi boli pri svojich rodinách a nie len v nedeľu a cez sviatky, ale nemôžu? Starajú sa o cudzie rodiny v zahraničí, aby ich rodiny doma mohli tiež ako tak slušne žiť. Môžeme vyčítať ľuďom a karhať ich za to, že nemajú prácu v blízkosti svojich domovov? Môžeme vstupovať do svedomia ľudí len preto, že tento systém je založený na trhu a ten nerozlišuje piatok a sviatok?
Nie som kacír a neznaboh, opak je pravdou, ale v katolíckej cirkvi by sa malo viac diskutovať a snažiť sa aspoň trochu zreálniť náboženské učenie. Nikto nie je neomylný, život prináša vždy nový pohľad na svet a aj náboženstvo by malo v určitých oblastiach zahŕňať objektívnu realitu. To čo platilo pred 20,50,100 či tisíc rokmi nemusí a ani nemôže platiť dnes. A cirkev, a zvlášť katolícka ak chce, aby veriacich neubúdalo, by sa podľa môjho názoru mala viac zžiť s veriacimi, viac chápať ich každodenný, obyčajný život a starosti, nie len tvrdohlavo hlásať svoje, lebo cirkev sú práve títo obyčajní aj keď hriešni veriaci.
