„ Dobrý deň, máte Dvanásť stoličiek?“ opýtal som sa potichu, aby som nebodaj knihárku príliš nevyrušil.
„ Ale kdeže, mladý pán, ja mám len jednu stoličku a aj tá je už poriadne rozviklaná, potrebovala by opravu“, odvetí milá pani. „Ba nie“ ,zháči sa, „ešte tamto je Prázdna stolička“ a ukáže na blízky regál. „Výborná detektívka“ – doloží a číta si ďalej.
Prekvapene pozriem na starú pani a pomyslím si, „kto by to o nej povedal?..., duchaplná...“. Pristanem na jej hru. Oči mi spočinú na knihe ležiacej na pulte: „ To dokáže opraviť každý mladý majster“ hlesnem ,... tú stoličku. Starká sa usmeje. Vidím na nej, že pozná svoje knihy a vie, že hra s názvami kníh začala.
„Mladý priateľ, Iľf je vzadu, v pravom rohu“ ,ochotne mi poradí.
Hodím na pani Úsmev na každý deň a poberám sa dozadu. A Teraz môžeš plakať, ty somár, vyčítam si, knihovníčka čaká, že niečo odpoviem ,som predsa na rade a nič múdre ma nenapadá.
„ Pani a Kšeft sa hýbe?“ pýtam sa, keď zbadám na regáli titul s týmto názvom.
„Ťažké časy pre kníhkupectvá“, odpovedá pohotovo. „Harry Potter a Dan Brown nás nespasia. Knihy už tak nejdú ako kedysi. Plné kníhkupectvá, to už je len Poviedka našej mladosti. Internet, počítače a videá spôsobili úpadok čítania“, teoretizuje ďalej stará pani. „Klasické kníhkupectvá, to sú už len Stojaté vody, ľudia sú pohodlní, ak si aj chcú kúpiť nejakú knihu, radšej nakupujú cez internet, majú to bez chodenia, prečítajú si recenzie a diskusné príspevky a knihy im donesú až do bytu“.
„Niečo sa stalo“, odvetím v zhode s Hellerom, „cena rozhoduje“. „Knihy sú naozaj drahé. Bez rozdielu žánru. Kto by už dnes kupoval knihy? Maximálne tak do daru, k narodeninám, meninám, pod stromček či kolegom k jubileu. Ale na všedný deň? Zbytočný prepych“.
„Máte pravdu, mladý pánko, Prostú pravdu. Už ani študenti nič nekupujú, povinné čítanie nájdu na internete, prípadne v knižnici a sem si prídu kúpiť akurát tak nejaký slovník“. A to už vôbec nehovorím o deťoch, tých je najmenej. Ešte tak na konci školského roka, vtedy kupujú, pre učiteľov...“
„A počuli ste , že časom budú všetky knihy na internete?“
„Áno, čosi som o tom začula v správach, ale mňa to už veľmi nezaujíma. Kým tak bude, budem už dávno v dôchodku. A povedzte , Vám by sa to páčilo? Akási nepapierová kniha? Veď to nemôže byť ono. Ľahnete si večer do postele s počítačom? Pohladí Váš sluch tichý šepot stránky pri jej otáčaní? Napíše Vám niekto do tej počítačovej knihy venovanie? Ucítite z toho počítača jemnú vôňu knihárskej tlače a maľovaných obrázkov? Dá Vám Vaša milá do počítača voňavú záložku? Bude sa páčiť Vašim malým deťom keď im budete čítať z počítača, keď im nedáte ich obľúbenú rozprávku pod vankúš, aby sa im snívali krásne sny? Určite nie. Nieto nad klasickú knihu, tá je náš najlepší Tichý spoločník.
S Tichým súhlasom prikyvujem pani knihovníčke. Bolo na nej vidieť ako miluje svoje povolanie, bolo vidieť, že knihy sú jej druhý život. Bolo z jej hlasu cítiť ako jej je ľúto, že kníhkupectvo zíva prázdnotou, že by bola nekonečne vďačná za obchod plný mladých, aj tých starších zákazníkov. Bolo na nej vidieť ako túži poradiť, odporučiť tú najlepšiu vec akú v regáloch má, pochváliť sa nejakou knižnou raritkou, nejakým dobrým, skutočne kvalitným kusom.
„No, mladý pán, vybrali ste si niečo? Už je Záverečná.“
„Dnes nie teta, akosi som sa nemohol sústrediť , ale bolo mi tu s Vami príjemne, určite sa zas ukážem a želám Vám a verím, že sa ešte dočkáte čias, keď ľudia a hlavne deti znovu objavia krásu a jedinečnosť kníh.
