
Všimol som si starú babku, nestála v rade, na to už nemala dosť síl, sedela v kresle a trpezlivo čakala, až sa uvoľní niektorá priehradka. V trasľavej ruke držala poštovú poukážku , v lone zvierala zvráskavenú čiernu kabelu.
„Môj" rad bol vedľa priehradky, kde sa dá aj sadnúť, dnes to volajú vraj „otvorený systém". Miesto sa uvoľnilo a pani poštárka, ktorá si všimla starenku ju vyzvala, aby si prišla sadnúť, nik z čakajúcich nemal odvahu ju predbehnúť. Starká, neveriac vlastným ušiam, prišuchtala k stoličke, sadla si a podala pracovníčke poukážku:
-„joj , ďakujem moja zlatá, že ste si ma všimli ",hovorí babka a vyťahuje z kabelky maličkú peňaženku, ešte vráskavejšiu a ošúchanejšiu ako kabela.
-„telefón musím zaplatiť, takú sumu , skoro desať eúr!" hovorí starenka a slzy má na krajíčku. „ Ale musím mať telefón, ako by som zavolala lekára a aj deti občas zavolajú,..." sťažuje sa priehradkovej, a vytriasa mince na pult.
-„ odrátajte koľko treba, nech mám pokoj, lebo ak nezaplatím, tak ma vypoja a bez aparátu nemôžem ostať..."
Nuž, len tak, na zamyslenie, keby telefónni operátori necvakali tisíce reklamným firmám za „duchaplné" reklamy, keby necvakali tisíce eúr médiám za ich nekonečné omieľanie, potom by aspoň tým dôchodcom nemuseli cvakať také poplatky, veď charita sa dá robiť aj úplne nenápadne a skromne, napríklad aj len symbolickým paušálnym poplatkom, aspoň pre dôchodcov , ktorí sú v sociálnej núdzi.