Babka sa na mňa trochu nedôverčivo pozrela,
- „vy ste nový poštár?“,
- „áno“ odvetím,
-„tak, poďte ďalej do kuchyne, lebo ja nevládzem stáť na nohách.“
Pomaličky sa za starou paňou presúvam do kuchyne. Je tam príjemne teplo, v piecke praská horiace drevo, izba je útulná a čistá , na stole sú pripravené osobné doklady a nejaké účty.
-„ tak teraz tu budete vy?“ znovu sa opýta ,
-„áno, asi tak pol roka, kým sa Vaša poštárka nevráti z materskej“ a medzi rečou vyberám z kapsy peňaženku a šek na výplatu dôchodku. Kým zúradujem účty, vyplatím dôchodok, babka sa rozhovorí, skôr vysťažuje. Je sama doma , nemá sa s kým porozprávať, nový poštár príde vhod, lebo taký poštár, to je vlastne druhý spovedník v dedine, hneď po farárovi.
-„ach keby ste vedeli, pán poštár, ako sa trápim, aké bolesti prežívam s tou nohou, dvakrát do týždňa sem chodí sestrička nohu preväzovať, ošetriť, na chvíľu to pomôže, ale naozaj len na chvíľu, potom sa bolesť vráti. A tak už trpím niekoľko rokov. Stará rana z mladosti sa obnovila. Bola som mladá , čerstvá nevesta na gazdovstve, plná sily a energie. Raz ma zobral svokor do lesa, drevo na zimu chystať. A tam sa to stalo , zrezal strom a ja som ledva uhla, a tak mi pritlačilo len nohu, kosť dolámalo, len ma rovno do špitála odviezli. A vtedy to začalo, keď som sa ako tak vyliečila, už to nebolo ono, začali na mňa šomrať , že simulujem, že sa mi nechce robiť , tak som trpela a drela ako som vládala , aj starý dom sme opravili aj deti vychovali a nakoniec, z celej vďačnosti za moju drinu, som po smrti môjho muža, skončila v tejto dedinskej bytovke. Dom prepísali na synovca, ktorý v ňom ani nebýva,“ užialene rozpráva stará pani a slzy jej stekajú po tvári a padajú na gumený obrus.
- „a čo Vaše deti?“,pýtam sa,
-„ ach“, povzdychne, „ synovia sú preč, jeden v zahraničí, druhý v meste, majú svoje rodiny, svoje starosti, len občas zavolajú, preto si platím ten telefón.“
-„ale z mesta sem nie je tak ďaleko“,oponujem,
-„to nie , ale syn robí na Čechoch, doma je málo, veď viete ako to je na východe
s robotou.“
-„ veru viem, nepoznám rodinu, z ktorej by nerobil niekto v zahraničí... a nákup?, kto
Vám nakúpi keď nevládzete chodiť?“
-„ tak vám poviem, keď mám lepšiu chvíľu, idem sama, len tu, kúsok, do večierky, a keď nevládzem, tak som aj tri dni bez chleba“.
-„ a obec sa o starých ľudí nestará?“
-„ta kde, ta kde“, mávne rukou, tu susedia z bytovky mi občas pomôžu, aj drevo z pivnice donesú, ta tak sa ja trápim pán poštár“, utrela slzy a trasúcou rukou ukladala peniaze do peňaženky.
Zdalo sa mi, že sa jej trocha uľavilo, aspoň sa mohla komusi zdôveriť, vyrozprávať, lebo niekedy srdce bolí viac, ako stará rana na nohe, hlavne, ak je človek celkom sám.
-„Tak ja už pôjdem“ – a keby ste niečo potrebovali stačí nechať odkaz na dverách, veď ja som tu každý deň, keď budem môcť, pomôžem.“
-„ďakujem pekne pán poštár, ďakujem a dovidenia“.
