Dlhé roky ma Rasťo takýmto alebo veľmi podobným spôsobom vítaval ráno v práci. Ale nie len mňa, aj mladšie kolegyne, aj svojich chlapcov s káblovej čaty. Sršal humorom hneď zrána a mnohí z nás dodnes nepochopili, odkiaľ sa tá energia a humor v ňom brali. Ale humor ho nedržal len pár minút, sprevádzal ho celý deň, ba viac, celý život. Nikto z nás ho inak nepoznal, preto je o to krutejšia skutočnosť a nemysliteľná predstava, že si už do nikoho schuti nerýpne. Tak, ako naplno a rýchlo žil, tak nečakane aj odišiel a mne sa chce veriť, že ten humor mu ostal aj v poslednej chvíli.Prešlo takmer štvrťstoročie, čo sme sa spoznali. Strávili sme spolu stovky hodín, v teréne aj v kancelárii, na poradách i školeniach, na schôdzach i pri oslavách, po práci na pive i na fuškách. A všade, kde sa vyskytol bol smiech. Rasťovi nevadili mladší, ani starší, ženy či chlapi, vedel seba aj svoju výrečnosť prispôsobiť svojmu okoliu. Keď si tak premietam tento štvrťstoročný film, vlastne si ani neviem spomenúť, či vedel byť smutný a vážny. Ale určite niekedy bol. Určite mal aj starosti , povinnosti v zamestnaní, zodpovednosť k rodine, proste bežné, viac, či menej vážne, obyčajné ľudské problémy, ktoré život prináša. No on mal ten dar, starosťami nikoho nezaťažovať, ale naopak, vidieť veci v inom svetle, pozitívne. Nikdy nikomu neodmietol pomoc, nezištnú, takú normálnu pomoc alebo radu. Pretože poradiť, to naozaj vedel, bol to náš Rasťo Radič.Neviem kedy to všetko stíhal, ale zručnosť mal danú od Boha. Okrem toho, že vo svojom odbore bol vynikajúci odborník a myslím si, že konkurenta v práci nenašiel do poslednej hodiny svojej aktívnej pracovnej činnosti, bol veľmi zručným stolárom, šikovným murárom, klampiarom i elektrikárom, neboli mu cudzie žiadne motory, vyznal sa v sadovníctve aj záhradkárstve a popri tom všetkom si našiel čas, zašiť sa v tichu záhrady pri svojich milovaných včelách.Teraz sa zdá, že Rasťo bol ideálny chlap. Nie, bol ako takmer každý z nás, mal svoje neresti aj obyčajné chlapské zlozvyky, ale to už patrí k životu.Len nedávno sme sa stretli, u nás v robote. Bola so mnou moja najstaršia dcéra. Rasťo si ju pohľadom premeral a vraví:„Celá mama„"Pamätáš Peťu, keď sa narodila? Vtedy Ti všetky kvety v byte pomrzli.„ Veru pamätám, riadne sme to oslávili. Dym sa dal krájať, musel som vyvetrať a že bolo vonku mínus desať? To bolo vtedy nepodstatné.“ Zaspomínali sme si na staré dobré časy, vyfajčili po jednej Marske a už aj utekal. Kam inam? do stavebnín, chcel čím skôr dokončiť rozostavanú chatu . On možno vedel prečo sa tak ponáhľa a nás tým nechcel zaťažovať, priečilo sa to jeho povahe. Často som ho vídaval na tom stavenisku z okna auta, keď som prechádzal okolo a vždy som si vravel, už sa tam musím zastaviť, na cigaretku, pokecať si s ním, možno s niečím pomôcť, určite sa poteší, no nestihol som, nedal mi tu šancu a bez rozlúčky odišiel. A nedostal šancu ani on, zákerná choroba ho oddelila od rodiny, priateľov a známych. Nikto tomu nemôže akosi uveriť. Včera, keď som obvolával niekoľkých bývalých kolegov ,všetci reagovali úplne rovnako„ Neverím!, Rasťo?, ten chlap plný dobrej nálady?" Veru už je to raz tak, že Tí najobľúbenejší a najveselší akosi na tom svete dlho nechcú byť. Vari nám v tom nebi závidia a tiež sa im žiada pobudnúť v spoločnosti veselých duší? Ešte včera sa mi zdalo, že je to len ďalší z Rasťových podarených vtipov, dnes viem, že to myslel skutočne vážne. Som rád ,že som sa s ním poznal, dopisujem tento blog a v popolníku dohára posledná cigareta. Zapálil som ju Rasťovi, viem, že by si ju schuti doprial. Dym pomaličky smeruje k oknu a stúpajúc k nebu sa rozplýva do nenávratna. Rasťo sa ale z mojej mysle nestratí, vždy mi ho bude pripomínať stromček mandarínky, ktorý mi daroval, keď odchádzal posledný deň z práce.
