Tak som radšej zaliezol do budovy a z okna som pozeral na to tmavé more, čo sa valilo z rómskeho sídliska dole ulicou, na poštu. Prichádzali vo veľkých skupinkách, asi celé rodiny, ale aj jednotlivo a po dvojiciach. Jedni oblečení v novom, čistučkí a navoňaní, iní len tak v domácom, či montérkach, ale dosť bolo aj otrhancov. Jedni na bicykloch, ďalší s vozíkmi a káričkami, mladé ženy s kočiarmi. Pár jednotlivcov sa dotrepalo na autách. Prevládali staré škodovky, lepší mali žigulíky. Dvaja, Tí najlepšie živení, nakrátko ostrihaní a módne nahodení, stáli opodiaľ, pri autách onakvejších značiek.Bol týždeň vyplácania dôchodkov, sociálnych dávok, podpôr a neviem čoho všetkého, ale bolo toho neúrekom. Poštárky ešte urobili posledné prípravy na prvý nápor klientov. Že ich už bola plná budova nasvedčoval neskutočný hluk. Krik a plač sa miešali so smiechom a pospevovaním a pod tlakom nedočkavcov bolestivo stonali staručké, dvojkrídlové, drevené dvere, posilnené chabou mrežou. Love, podporis, tinavibe, kamino , gadžo, dilino a iné podobne znejúce, slovensko – rómske, slová lietali povetrím. Malé deti, lebo tie nesmú pritom chýbať v tom stisku revali, vzduch premiešaný potom, voňavkami, cigaretovým dymom a inými pachmi sa dal pomaly krájať.„Otvárajte!“, zavelila vedúca, „nech to máme čím skôr za sebou“. Dvere sa rozleteli a tri okienka boli v momente plné čiernych hláv.Peniaze menili majiteľov jedna radosť. Od poštárky k adresátovi, od toho k žene alebo družke, asi pekná čiastka mizla vo vreckách tých dvoch s lepšími autami, niečo sa znova vrátilo na poštu za nájomné a inkaso. Takto to trvalo zhruba štyri hodiny. Dav na pošte pomaly redol aj vzduch sa dostával do normálu, zato pribúdalo ľudí na dvore.Sopľavé deti s nanukmi v rukách veselo pobehovali po teplom asfalte, samozrejme bosé, chlapi popíjali mnícha či bažanta, ženy popri nich nezaostávali a všetci výdatne dymili. Na ich tvárach bolo vidieť, kto je spokojný a kto nie. Tí, čo brali viac a mali z čoho poplatiť dlžoby a urobiť nákup boli spokojní, mali plné vozíky proviantu, tým ,ktorým to nevyšlo, bolo smutnejšie, ale zas nie na toľko, aby si z toho robili veľkú hlavu. Na najbližších pár dní majú, potom si požičajú.Pri okienku sa ešte pár odvážlivcov snažilo presvedčiť poštárku, že to sú oni, komu sú určené peniaze, ale stratili občiansky, mladá tehotná žena sa snažila vybrať peniaze za muža čo robí v Česku, ale mala smolu, nie sú zosobášení, ďalší mladý chlap presviedčal vedúcu že ide práve zo sociálky, kde mu povedali, že podporu má na pošte ,tiež obišiel na prázdno, chlap v stredných rokoch to skúšal cez hladujúce deti, ale vedúca bola ako zo železa.Len v tejto obci sa takto mesačne otočí bezmála 5,slovom päť miliónov korún, len v tejto obci pribudne ročne takmer 320, slovom tristo dvadsať detí,z toho 300, slovom tristo rómskych. Môže sa vôbec niekto čudovať ,že Gadžovia nikdy nebudú mať radi Rómov? Stačí sa len porozprávať s domácimi: „zlodej, klamár, lenivec, darmožráč, mafián, výpalník, chudák a kripel“ sú bežné tituly pre Cigánov. „Kto na nich narobí? Domy im postavia, za peniaze z Únie, deti majú materiálne výhody v škole, vozia sa beztrestne načierno v MHD, kradnú na poliach i v lesoch, nikto s nimi nedá rady, radšej sa im vyhnúť. Biely sa musí o seba postarať sám, nič nedostane zadarmo“. To je všeobecný názor. Áno je to tvrdá realita, ale pokiaľ nebude rovnosť medzi Rómami a Gadžami, resp. medzi Cigánmi a bielymi vo všetkom, v právach, ale aj v povinnostiach, pokiaľ tu bude prevládať pocit, že jedni žijú na úkor druhých, rómska otázka nebude nikdy vyriešená. Dotácie, podpory a sociálky, granty a projekty , nikoho neprinútia pracovať na sebe, zvlášť nie „neprispôsobivých“ Rómov. A tých je bohužiaľ z oficiálneho počtu cca 100000 duší na Slovensku, väčšina. Nikoho neprinútia hľadať si prácu, vzdelávať sa, snažiť sa žiť lepšie, inak, spôsobia len viac nevraživosti a väčší pocit nespravodlivosti.Pozn. podľa sčítania obyvateľstva z roku 2001 –je na Slovensku 89920 Rómov. Odhad hovorí o 4x väčšom počte.
