Zaujal ma chlapík, ktorý skúmal plechovku s pivom. Na prvý pohľad bolo vidieť, že nie je tunajší. Veľmi jednoducho , ale kvalitne oblečený, v tvári opálený, akoby sa práve vrátil od Jadranu , vo vozíku mal naložený iba prvotriedny tovar, žiadne akciovky. Takto sme sa tmolili okolo pív a každý hľadal to svoje, ja, čo najlacnejšie v pet fľaši, on bol radšej za plechovkové.
„ Prosím Vás" , otočil sa chlapík ku mne, môžete mi prečítať koľko alkoholu obsahuje toto pivo" a podával mi plechovku do ruky, „zabudol som si okuliare", ešte dodal so silným poľsko-šarišským prízvukom.
„ Á, tak predsa si tunajší", pomyslel som si v duchu, a podávam plechovku manželke, lebo ani ja nemám so sebou okuliare.
„ 4,1%" odvetí manželka, „obyčajná desina" hovorím chlapíkovi.
„Čo?!, desiatka, za sedemdesiat centov?" , zalomí chlapík rukami, „to u Nás v Nemecku by stálo maximálne 40. Riadne Vás tu zdierajú. Ceny nemecké, platy mizerné. A všimol som si to aj pri jogurtoch, syroch a iných výrobkoch, ceny ako v Nemecku a niekedy aj vyššie. Ako tu dokážete vyžiť? Veď viem ,koľko sa tu zarába.
Ja zarobím 2400.-eúr a to som obyčajný robotník, robím v Nemecku už siedmy rok a ak zdravie vydrží, ešte aj robiť budem a to už mám 62", rozhovorí sa chlapík.
„Robím na páse na spracovanie biomasy , až tam, pri Kolíne na Rýnom, kúsok od Belgicka " pokračuje, „ každé ráno príde šéf , podá ruku , guten morgen Jozef, ales klar, zaželá pekný deň, obíde takto všetkých podriadených. Raz za dva mesiace nám objedná auto na cestu domov, my si platíme iba benzín. A to Nemecko, keby ste videli, ako bolo po vojne rozbité a teraz?, všetko krásne vybudované, tie kostoly, mestá, dediny, o cestách ani nehovorím. A tu? za dvadsať rokov nie sú schopní postaviť dvesto kilometrov diaľnice, tu každý len kradne a hrabe do svojho vrecka, neplatia sa dane a nikomu sa nič nestane, všade samé rodinkárstvo, tu si robotníka nikto neváži, tu len robíte a hocikedy sa ani výplaty nedočkáte. To by si v Nemecku nikto nedovolil, nezaplatiť za robotu, hneď by mal na krku prokurátora. Tam sa s nikým nemaznajú, porušíš zákon, pykáš, hoci si aj prezident."
Ešte sa chcel vyrozprávať, ale my sme už mali svoje nakúpené, tak sme sa rozlúčili, zaželali mu veľa zdravia a pobrali sa k pokladni. Boli sme obaja ticho, ale chrobák v hlave nám vŕtal. Prečo to niekde ide a u nás nie? Je to v nás, obyčajných ľuďoch, je to v manažéroch , je to v politikoch?
Chlapíka sme ešte raz zazreli na parkovisku, znovu si našiel ochotného poslucháča. Znovu sial do slovenskej hlavy semienko pochybnosti o možnej zmene k lepšiemu životu bežného občana.
