Piatková škola trvala nekonečne dlho, učenie nikoho nezaujímalo, hlavy spolužiakov boli otočené viac k oknám ako k tabuli. Všetci sme túžobne vyčkávali na školský zvonček. Aj učitelia boli akýsi onakvejší, možno ich tiež zmáhalo to počasie a možno aj všeobecná nálada – boli voľby.Od rána sa v rozhlase striedali budovateľské pesničky so šlágrami a prejavmi rôznych funkcionárov, hudobné vsuvky spestrovali rozhovory s úspešnými robotníkmi, roľníkmi, učiteľmi, lekármi či vojakmi. Redaktori nevynechali ani dôchodcov, ktorí spomínali na ťažké predvojnové časy.Konečne sa ozvalo vytúžené zvonenie. Pohádzali sme veci do tašiek a vyhrnuli sa zo školy. Že to nebol obyčajný deň bolo vidieť na prvý pohľad. Na budovách viali štátne vlajky, výklady boli polepené portrétmi rôznych súdruhov, transparenty všetkých veľkostí oslavovali úspechy jednej strany, hral miestny rozhlas a z času na čas pozýval voličov k urnám.Dorazil som domov, vytiahol spod košele kľúč od bytu zavesený na krku, otvoril som si dvere, hodil tašku do kúta a už som sa zberal von. Nestihol som. Mamin hlas ma zabrzdil. „ Kamže, kam, najprv mi pomôžeš s nákupom, lebo ja ešte pôjdem voliť “. Voľky, nevoľky – vybrali sme sa na nákup. Cestou som dostal inštrukcie:„ Ty sa postavíš do radu na gazdovský chlieb a ja zatiaľ nakúpim v samoobsluhe,“ nakazuje mama. Aby ste mi rozumeli, gazdovský chlieb sa predával v miestnom bufete vedľa samoobsluhy, stál asi 15 Kčs a bol super. Krásne do hneda upečený , s kôrkou lesklou ako zrkadlo a obrovský. Keď ho vybalili rozvoniaval na celé okolie. Behom hodiny-dvoch bol rozpredaný. Kto sa zavčasu nezaradil do fronty mal smolu, musel si kúpiť v samoške len taký, obyčajný. Nákup sa vydaril, stojím vo vestibule nákupného centra a čakám. Už ide aj mama. Vtlačí mi nákup do ruky, „ odnes to domov, ja ešte idem odvoliť “,vraví. Volebná miestnosť bola hneď na poschodí.„Idem s Tebou“ hovorím, „aspoň uvidím ako sa volí “. Mama nenamieta. Kráčame po schodoch do volebnej miestnosti. Normálne to bola kaviareň, ale pri voľbách ju používali ako volebnú miestnosť. Vošli sme dnu. Kaviarenské stoly zakryté červeným súknom boli zoradené okolo stien, len v prostriedku bol rad stolov za ktorými sedela komisia. Na stene štátna vlajka, v kúte dva boxy pre voličov, v prostriedku urna. Nebolo zvykom aby na voľby chodili deti, preto si ma hneď jeden z komisárov všimol a už nám kráčal v ústrety. Mama sa trochu previnilo zatvárila, chystajúc sa ospravedlniť moju zvedavosť, ale ten chlap ju predbehol: „To je v poriadku súdružka, kľudne choď voliť, ja mu to tu poukazujem“. Položím nákup do kúta a idem so súdruhom. Chlieb ale nepustím, nesiem ho v sieťovke so sebou. „ Súdružky a súdruhovia“, oslovuje s úsmevom môj sprievodca volebnú komisiu, „ dovoľte mi, aby som medzi nami privítal budúceho voliča...“ Čosi im ešte rozprával o nejakej svetlej budúcnosti, o pionieroch..., ale veľký pozor som nedával. Iba som si všimol, že pred komisiou boli na stole asi tri alebo štyri kôpky farebných papierikov, ktoré strkali ľuďom do rúk. Zaujalo ma hlavne to, že niektorí s tými papierikmi šli za plentu, iní ich priamo hodili do urny tak, ako ich dostali. Môj sprievodca , stále vysmiaty ako mesiačik, mi ešte čosi vysvetľoval, ukazoval na plentu, na urnu, previedol ma ešte raz po miestnosti, akoby sa snažil čím dlhšie udržať v miestnosti vôňu môjho čerstvého domáceho chleba, vtlačil mi do ruky akýsi propagačný letáčik a už aj vítal moju mamu, ktorá si medzi tým splnila svoju občiansku povinnosť. „Tak, súdružka, hotovo ?“, aj my sme hotoví, však? a familiárne ma chytí za plece. Pri odchode ešte zašomrem čosi ako „česť práci“ a som celkom rád, že sme už von. „Koho si volila“, pýtam sa mamy po ceste domov. Mama akosi nechápavo na mňa pozrie a odvetí mi protiotázkou: „ Akože koho? Veď si videl , zoberieš papiere a hodíš ich do urny. „ Ale , veď si musíš vybrať “, oponujem. „Tomu nerozumieš, jedna strana , jednotná kandidátka , čo tu už navyberáš , odvolíš a máš pokoj“, vraví mama „a už nešpekuluj “. Chvíľu ešte rozmýšľam, koho vlastne ľudia vo voľbách vyberajú, ale nie dlho, viac ma to nezaujíma.Spomenul som si na to až teraz, pri terajších voľbách. Teraz je možnosť výberu, možno až príliš široká, ale vždy lepšie ako žiadna. Škoda len , že tú možnosť, vybrať si využíva tak málo voličov. Nečudujem sa , ba, trochu áno, nie však mladým –tých politika veľmi nezaujíma, ale tým starším – vari už zabudli?
