Vyzbrojení geologickými kladivkami, ktoré sme si „požičali" od stavbárov z ktoréhosi paneláku vo výstavbe, v tej dobe sa v Košiciach na Terase stavalo ostošesť a materiálu bolo všade dostatok a nestráženého, chlebníkmi s desiatou a niečím na pitie, sme odhodlane kráčali do kopca nad sídliskom. Asi po pol hodine sme dorazili na úpätie háld. Z diaľky sa nezdali také vysoké, ale z blízka sa nad nami týčili do výšky dobrých 50m. Trocha sme sa posilnili, zavesili kladivká na zápästia a pustili sa do kopca, prehľadávajúc každú skalku v snahe objaviť nejaký zaujímavý nerast.
Takto, pomaly skúmajúc kamene, sme sa dostali až na vrchol prvej haldy. Na naše prekvapenie tu bola cesta pre Tatrovky, ktoré vyvážali vyťaženú rudu a sypali ju do obrovského krátera ,ktorý bol na kopci a ktorý sme zdola nemohli vidieť. Okrem toho, v tom kráteri bolo okrem kameňov aj všeličo iné. Staré pneumatiky, duše, plechové sudy a kadejaký odpad. Kdeže bola v tých časoch nejaká ekológia.
Pri pohľade na množstvo všelijakého zaujímavého odpadu, geologický prieskum šiel stranou. Zaujali nás obrovské pneumatiky, ktoré sme dvaja ledva nadvihli a ktoré sme s patričným zvukovým sprievodom púšťali do krátera. Bola to ohromná zábava, ako ťažké gumené kolesá leteli dole svahom a pri náraze na väčší balvan robili vysokánske skoky. Keď už nebolo čo púšťať, skúsili sme kolesá z duší. Na naše prekvapenie, niektoré duše neboli vôbec deravé a dokonca boli v nich aj ventily. Každý našiel jednu a mali sme novú súťaž, kto nafúka prvý. Samozrejme vyhral to Lekvár, bol z nás najväčší a najmocnejší. Z tých duší sa šíril neznesiteľný zápach , ale nám to nevadilo, duše sme fúkali odušu. Keď mal každú tú svoju ako tak nafúkanú, k novému nápadu už nebolo ďaleko. Veď je to ako čln, zahlásil ktorýsi z nás, na tom by sa skvelo plávalo. Nový cieľ bol jasný, na budúci víkend ideme na Hornád vyskúšať nové člny. Slovo dalo slovo a spokojní s výsledkom dnešnej výpravy, bohatší o plávacie kolesá pobrali sme sa domov. Samozrejme duše sme domov nedoniesli, dôkladne sme ich skryli , aby boli pripravené na deň D - na splav Hornádu.
Ten týždeň do splavu bol nekonečne dlhý, no dočkali sme sa. Náležite nachystaní na výlet do prírody sme vyrazili. O rieke doma nepadlo ani slovo. Dokonca v ruksaku som mal aj kus surového mäsa, ktoré sme mienili, ako Indiáni, opekať na ohni a jesť. Vlakom sme sa dopravili do dedinky pri Košiciach , cez ktorú pretekala naša rieka. Najbližšou cestou sme sa dostali k Hornádu. Chvíľu sme kráčali po brehu, kým sme nenašli vhodné miesto na „rozbitie" tábora. Zapáčil sa nám malý ostrovček v rieke, len pár metrov od brehu. Rýchlo sme prebrodili na ostrov a ešte rýchlejšie sme ho preskúmali, či náhodou na ňom nie sú nejakí neželaní návštevníci. Ostrovček bol neobývaný. Usalašili sme sa na malej čistinke, ktorú nebolo z pevniny vidieť. Vytiahli sme liehové variče ,rozložili oheň a pred splavom sme sa posilnili čerstvo navareným čajom a indiánskym mäsom upečeným na ohni. To mäso sa spálilo a bolo nechutné, skončilo v rieke, ešte že nám mamy nabalili aj normálne jedlo.
Dojedli sme zásoby z ruksakov, šaty zabalili do igelitových vreciek, aby sa nám vo vode nezmáčali. Lekvár zavelil: „ nafúkať člny" . Keď boli kolesá nafúkané, prešli sme na koniec ostrovčeka, kde bola voda menej prudká, ruksaky sme si poriadne priviazali na chrbty, prišla hodina pravdy. Trochu sme sa aj báli, ale posmeľovalo nás to , že v týchto miestach bol Hornád lenivý a k brehom nebolo ďaleko, keby sme nedajbože z „člnov" padli do vody. „A držte sa viac pri brehu, pre istotu" poradil ešte Jano.
Nalodili sme sa. Pevne usadení v prostriedku kolesa sme veslovali rukami, bližšie k brehu. Všetko išlo ako po masle. Voda bola tichá a pomalá, čo nám veľmi vyhovovalo. Po pár metroch nás strach celkom opustil, rehotali sme sa ako kone ,náš krik a smiech sa vznášal nad tichou hladinou Hornádu , plavba bola vynikajúca. Asi po prvej stovke ma zrazu predbehlo prázdne koleso. Obzrel som sa za seba a Jano sa už ťahal z rieky na breh. Akosi sa príliš na tom kolese hniezdil, až mu ušlo spod zadku.
„Chalani čakajte!" , kričal na nás z brehu. Ale čakaj ,keď ťa voda unáša. No člny boli pomalé a po chvíli nás dobehol a zvyšok plavby nás sprevádzal po brehu rieky. Z brehu riadil našu plavbu, vystríhal nás pred prekážkami vo vode. Slnko pripekalo, Janovi už aj trenírky zatiaľ vyschli aj namočený ruksak.
Pomaly sme sa blížili k mestu a aj rieka ako keby začala zrýchľovať. Bol najvyšší čas priraziť k brehu . Po chvíli sa nám to podarilo. Jano bol rád, že sme sa všetci šťastne vylodili a my z Lekvárom tiež. Naše člny splnili svoju úlohu, viac sme ich už nepotrebovali, nechali sme ich napospas rieke, možno si ich niekde niekto chytí .
Poriadne premočení , ale nekonečne šťastní sme sa rozložili na slniečku a sušili všetky mokré veci. Dojmom z plavby a komentovaniu nebolo konca kraja. Bol to zážitok na celý život a ohromné dobrodružstvo. Slnko sa pomaly blížilo k obzoru, najvyšší čas pobrať sa domov. Veci už boli takmer suché a čo nie vyschne po ceste. Predsa domov nemôžeme prísť mokrí, veď sme boli na výlete v hore, nie pri vode, tobôž keď na oblohe nebolo ani mráčika.
Tú noc sme spali ako zarezaní. Unavení s celodennej turistiky na vode aj na súši a šťastní, že náš tajný splav Hornádu nikto nikdy neodhalil. Len dodnes nechápem ako mohli Indiáni jesť také nechutné, na ohni pečené, surové mäso.
