Denne precestujem mhd asi 1 hodinu a 45 minút. Je to dosť dlhý čas. Cestujem aj so spolusestrou. Najskôr sme rozprávali, ale to dlho nevydržalo. Potom sme prešli na knihy.
A tak ráno čo ráno o 6.10 alebo o 6.40 naskočíme na našu obľúbenú mhd-čku. Keďže nastupujeme na druhej zastávke, tak ešte chytíme miesto na sedenie. Počkáme ešte dve zastávky a vyťahujeme knihy.
Najskôr ľudia na to pozerali dosť čudne - mníšky čítajú. Postupne bolo vidieť, že ľudia stojaci (sediaci) v okolí začali nakúkať na názov kníh, neskôr sa začali zaujímať o obsah. Neskôr som si všimla, že čítajú s nami. Ktorá čítala pri uličke, tak všetci okolostojaci čítali zároveň s ňou. Asi najväčší úspech mai rozprávky. Myslím, že to nebolo pre obsah knihy, ale skôr pre veľkosť písmen. Dobre sa to čítalo bez zbytočného nakláňania. Postrehla som, že pri čítaní p. Satinského mnohí ľudia nebadane vybuchli smiechom, ktorý sa potom usilovali ukryť.
V poslednej dobe som už zahliadla jednu žiačku, ktorá si začína čítať svoje obľúbené knihy. (To , že sú obľúbené usudzujem podľa toho, že nemá v rukách učebnice.) Postupne sa pridávali stredoškoláci, vysokoškoláci. Kto prvýkrát cestuje autobusom z nášho smeru, tak sa diví. Najskôr, že sú v autobuse sestry a potom čitateľským klubom.
Je to milé. Len tak čítať. Pre skrátenie dlhej chvíle. Pre radosť. A možno pre tú rozprávku, ktorú uponáhlaná mama večer povie svojmu dieťaťu, lebo ju náhodne prečítala v mhd.
