Ráno ma nevyspanú našiel Števko. Usmieval sa ako človek, ktorý spokojne spal celú noc a ešte sa mu aj niečo pekné snívalo. Iba sa opýtal, či som vôbec nespala. Ticho som odpovedala, že vôbec. Opäť sa usmial, pomädlil si ruky a zavzdychal: „To je dobre, veľmi dobre!“ Prestalo ma baviť rozmýšľať nad tým, čo všetko myslí slovom dobre a snažila som sa na neho usmiať. Doniesol teplý čaj. Nehovorili sme spolu. Keď som dopila, oťaželo mi celé telo a zrazu mi začali klipkať oči. Ukázal smerom k mojej izbe a povedal: „Dobrú noc!“ Chcela som protestovať, že predsa o hodinu začne prednáška, že by som si chcela vypočuť dnes niečo nové, ale viečka mi vypovedávali poslušnosť. Ledva som došla do svojej izby. Aký sladký je spánok po prebdenej noci! Aký krásny je spánok, keď sa v duši všetko uloží na svoju poličku! Teraz som sa tak cítila.
Spala som dlho. Ešte som si užívala teplo postele, keď som počula klopkanie na dvere mojej izby. Nevedela som, či sa môžem ozvať a tak som rýchlo vstala a otvorila dvere. Za dverami stála pani, ktorá sa o nás starala. Len sa chcela presvedčiť, či je všetko v poriadku. Odpovedala som jej úsmevom, že je všetko v poriadku, ale že som hladná. Pochopila. Kývla mi rukou, aby som išla za ňou do jedálne. Na stole bol vynikajúci slivkový koláč. Taký piekla moja stará mama! Pustila som sa do neho s takou chuťou akoby som ešte nikdy v živote nejedla.
Po výdatnej strave v ten deň som išla ešte na poobedňajšie zamyslenie. Usmievala som sa. Cítila som sa ako majster sveta. Vo všetkom som mala jasno, všetkému som rozumela. Sebe i svojmu okoliu. Bola som v stave každému všetko odpustiť, všetkému som rozumela. Môj úsmev už nebol zatrpknutým úsmevom človeka, ktorý hľadá, ale úsmevom človeka, ktorý našiel a poznal.
Ďalší deň prebiehal normálne. Teda boli prednášky, zamyslenia, rozhovory. Vyhýbala som sa, ešte stále úspešne, rozhovoru o tom, čo sa vo mne deje. Cítila som sa fajn a nepotrebovala som o ničom rozprávať.
Ku večeru mi však začalo byť nejako divne. Myšlienky sa rozbiehali ako vrabce po výstrele z pušky. Sama som sa cítila ako rozbitý teplomer. Ja, moje telo a všetky moje myšlienky boli ako ortuťové guličky, ktoré sa rozbehnú po podlahe. Bola som ospalá, unavená. Jednoducho, vyžmýkaný citrón. Všetci mi išli na nervy. Všetci a všetko! Nevedela som sa z toho pozbierať. Len som sa trápne prechádzala po dvore a pozerala ako blázon na vrchy okolo. Aj tak mi to nepomáhalo. Čo som blázon? Jeden deň taká eufória a druhý deň úplný výpredaj v hlave! Hrôza! Rozplakala som sa.
Ráno som nebola v stave vstať. Bolelo ma celé telo a tiež hlava. Takmer ako po opici. Nešla som ani na raňajky. Vykašlala som sa aj na ranné zamyslenie. Stále som bola mimo a veľmi ubolená. Včera som myslela, že len myseľ vypovedala poslušnosť. Dnes som zistila, že poslušnosť vypovedalo celé telo. Ani spať, ani nespať. Bolesť aj cítim, aj necítim. Začala som rozmýšľať o smrti. Tak takto vyzerá depresia? Nemala som chuť nič urobiť, iba ležať v tej posteli a čakať čo sa stane. Ale nestalo sa nič. Lenivo som vstala z postele a nedbalo sa obliekla. To bola taká blbosť, že som sem išla!!! Nadávky na môjho šefa naberali na intenzite. Všetci, ktorí tu boli sa mi zdali odporní a hnusní. Svätuškári! Nepatrím medzi vás! Nepatrím! Ja som svojská, nepotrebujem tu premýšľať o nejakých blbostiach! Idem sa baliť. Odchádzam...
Na izbu prišiel Števko. Už pre mňa nebol Števko, ale Števo. V duchu som aj jeho zavalila nadávkami. Čo ma neposlal hneď v prvý deň preč? Čo si o sebe myslí? Podal mi do rúk maličký lístok a odišiel. Na lístku bol nakreslený veselý ksichtík a pri ňom nápis: „Si originál! Keď ťa Boh stvoril, rozbil formičku.“ Hm. Som originálna. Však to viem! A čo? Čo sa tým zmení? Sadla som si na posteľ a roztrhala lístok. Som nemožná!
Celý zvyšok dňa som presedela v meditačnej miestnosti a pozerala na obraz. Bolo to srdce, akoby práve stvorené uprostred vesmíru. Originál! Postupne akoby sa začali myšlienky opäť zliepať. Rozmýšľanie mi už išlo celkom fajn. Vedela som sa sústrediť, vedela som myšlienky zatriediť do správnych zásuviek. Ortuťové guličky, ktoré boli predtým rozbehnuté sa teraz spájali. Prestávalo ma trápiť aj vlastné telo, nebolela už hlava. Všetko sa vo mne zjednocovalo. Nebol tam už len ten jas prvého dňa. Už som nebola ani unavená. Usmiala som sa nad svojou hlúposťou. Duchovné cvičenia sú predsa tréningom ducha. Aj duch musí občas cvičiť, aby nezostal zakrpatený, aby nebol rozvitý len jednostranne. Musí makať! To nie je len čítanie krásnych kníh a duševná práca. To je makačka! A to čo bolí, to je svalovica ducha! Aj športovec, ak chce dosiahnuť úspech, musí sa zbaviť príťaže. Aj duch sa potrebuje zbaviť černoty dní, predsudkov a sadzí doby! Aká som len nechápavá...
Aj ďalšia noc mi pripadala dlhá. Nespala som. Všetko som si premietala. Celý svoj život, všetky tie moje pokrivené dni, keď som si myslela, že môžem všetko. Prechádzala som si ľudí, s ktorými som od malička žila. Snažila som sa všetkým ospravedlniť za moju aroganciu a tvrdé zaobchádzanie s nimi. Túžila som každému podať ruku a povedať: „Odpusť!“ Cez všetko toto som ale nedokázala odpustiť sebe. Prečo som taká? Prečo tak kruto zaobchádzam s ľuďmi? Len preto, že chcem dosiahnuť úspech? Že nechcem zapadnúť do priemernosti? Nad ránom som zaspala.
