Pred pár ňami sa zastavil v našom dome jeden môj známy. Keďže ma vyrušil pri práci, tak som rýchlo robila poriadaok na stole, aby sme si mohli spoločne sadnúť. Úchytkom som zobrala aj škatuľku so sviečkami, ktoré som chvíľu predtým dokončila.
Môj známy pozeral na mňa čudne. Asi tak ako keď niekto zbadá intelektuála robiť manuálnu prácu. Nechala som to bez povšimnutia. A tak sme chvíľku rozprávali. Pri rozlúčke som mu dala do dlane niekoľko sviečok. Len tak pre radosť. Vtedy to už nevydržal a opýtal sa: "A to sa ti chce?" Nechápajúc som po ňom pozrela. "Chce čo?" Chvíľu váhal, aby ma neurazil (alebo neviem čo) a potom povedal: "To sa ti chce takto hrať, robiť sviečky, ktoré aj tak zhoria? Zabíjať čas?" Kývla som rukou a neodpovedala. Nebolo treba. Nepochopil by. Dnes už málo ľudí chápe, že urobiť niekomu radosť niečo stojí. Že byť konzumentom radosti, ktorá prichádza, je len trpké čakanie. Preto ma takéto zabíjanie času baví. Baví ma stratiť čas pre radosť iným. Aj napriek strate môjho voľného času. Je to úplne jednoduché:
R3
Radosť Rozdávaním Rastie.
