Pri detskom ihrisku ma zastavili dievčatká s otázkou, či nemám požičať papierovú vreckovku. S heslom: "Vždy pripravený!", vyťahujem hygienické vreckovky a s úsmevom ich podávam dievčatám. Len tak mimochodom padla otázočka: "A na čo ich vlastne potrebujete?"
V tom mi dievčatá ukázali na dievča sediace na konci ihriska. Agátka sa porezala. Svetový rekord v behu na krátke trate som vtedy určite tromfla rýchlosťou svetla. Pri hre sa Agátka šmykla do trávy vedľa detského ihriska a rukou padla na rozbitú fľašu.
Pohľad na jej ruku bol hrozný. Na hodinách biológie na strednej sme síce preberali prierez tkanivom, ale takto v reály som to ešte nevidela. Agátkino zápästie bolo celé pretrhané a zakrvavené. Papierové vreckovky boli zbytočné.
A tak som ju posadila na kraj ihriska a bežala si požičať auto od kolegyne, ktorá bola ešte v škole. Zobrala som Agátku a rýchlo som uháňala do nemocnice. Ešte pred tým som sa jej snažila zastaviť krvácanie. Nútila som Agátku rozprávať a spytovala si vlastné svedomie, prečo som nikdy nebola na kurze prvej pomoci.
Nemocnica je úžasné miesto. Zvlášť, keď sa potrebujete rýchlo zorientovať. Najprv nemáte kde zaparkovať. Hneváte sa, ale to nepomôže malej pacientke na zadnom sedadle. V rýchlosti vbehnete do zákazu a otáčate auto . Samozrejme všetci šoféri v okolí si klepú na čelo. V duchu som si hovorila aj tie poznámky: "Žena za volantom, auto bez šoféra. Jasné, ženská... Sprostá, nesadaj za volant, keď to nevieš..." Na druhý pokus sa zaparkovať podarilo. V nemocnici bol opäť problém: orientačná tabuľa - neexistuje; ambulancia, ktorá má mať službu - neordinuje; vrátnička posiela presne na opačnú stranu budovy. Konečne prichádzam s malou k ambulancii. Až teraz jej začínajú tiecť slzičky. Som v pohode. Pribehne Agátkina mama, vysvetľujem jej situácii a upokojujem ju.
Mladý lekár zašíva malej ruku. O chvíľu sa ma príde opýtať, či som matka. Rehot v čakárni mu dal odpoveď. Musel sa cíti trapne. Agátkina mamička vstúpila do ambulancie, aby nadiktovala nejaké formality.
Idem malú odviesť k bytu, kde býva. Prichádzam domov a až teraz sa začnem chvieť. Hneď si dám niekoľko pohárov minerálky.
Na druhý deň v škole ma s údivom zastavila kolegyňa, že prečo som to urobila. (Reči sa šíria.) Odpovedám, že to je predsa normálne. Krúti hlavou, že ona by to veru neurobila, že jej pohľad na krv nerobí dobre. Odpovedám, že som nepozerala na krv, ale na to dieťa. Mávla rukou a myslela si svoje. A ja tiež.
