Celý deň vlastne sledujem správy. Mám rada Poľsko. Poznám jeho históriu, precestovala som väčšiu časť Poľska. Poľskej mentalite rozumiem, aj keď je trochu iná ako u ostatných slovanských národov. A tak rozmýšľam ako sa história opakuje.
Keby dnes žil Sienkiewicz a písal by svoju trilógiu asi by hlavným hrdinom nebol pán Zagloba a pán Wolodyjowski. Hlavnou postavou by bol asi Karol Wojtyla. Písal by o Katyňskom masakre, o komunizme, o Lechowi Walensovi, o Solidárnosti...
Poľsko dnes zažíva smútok a v mojom srdci okrem smútku je aj iná spomienka. Poľský prezident prichádza na miesto, kde zahynulo asi 20 000 poľských vojenských dôstojníkov. Sám na mieste, kde sa má udiať pietna spomienka, zahynul. A zahynul päť rokov po smrti veľkého syna poľského národa - Jána Pavla II. Zaujímavé, aj ten zomrel deň pred nedeľou Božieho Milosrdenstva.
Dnes, tak ako pred piatimi rokmi myslím na všetko pekné, čo som zažila pri návštevách Jána Pavla II. na Slovensku. Deň pred nedeľou Božieho Milosrdenstva bol síce smutný, ale dával nádej do srdca. Boh je ohromne milosrdný a všetci sme verili, že nebo je blízko. Dnes chcem povedať Poliakom, že mi je smutno, ale že mám v srdci nádej. Je deň pred nedeľou Božieho Milosrdenstva.
Tento sviatok vznikol v Poľsku, jeho ohlasovateľkou bola poľská sestra Faustina Kowalska, prvý chrám Božieho Milosrdenstva je v Krakove.
A preto nielen smútok, ale aj nádej je pre dnešný deň dôležitá. Možno Poliaci majú naučiť celú Európu niečomu omnoho dôležitejšiemu ako je politika, hospodárska kríza, nepriateľstvo, opozícia. Spomeňme na to, keď budeme hovoriť: "To je strašné..." Povedzme jednoducho: "Učme sa žiť ako ľudia, každý deň."
