Po 90 minútach konverzácie v cudzom jazyku mi ostalo voľných asi 15 minút. Pripadala som si ako zbojník z filmu Mrázik - len zima a hlad, len zima a hlad. Áno, popolcová streda je deň, keď toho veľa nezjem. Ale poznáte to...inokedy by ste si ani neuvedomili, že ste hladní. Ale na popolcovú stredu, ako naschvál. Rozmýšľala som, kam ísť. Košická katedrála na námesti má vždy svoje čaro a tak som ani neuvažovala, že pôjdem inde.
Moje kroky viedli ku chrámu. Pomaličky sa tu schádzali ľudia. Bola som prekvapená, nielen z množstva ľudí, ale hlavne zo zloženia. Necítim sa stará :-) , ale teraz som mala pocit, že som vstúpila na pôdu, kde nie som doma. Okolo mňa veľa maldých ľudí. Veľa! Popolcová streda predsa nie je prikázaný sviatok! Veď nie je ani mládežnícka svätá omša! Katedrála preplnená. A tak som v kútiku sedela a pozerala. Tentokrát už nie po architektonických skvostoch, ale po tvárach mladých ľudí. Berú to vážne? Nikto im to neprikázal? Prečo sú tu? Tieto otázky som si asi nemala dávať ja, ale napriek tomu som bola zvedavá. Veď keď si pozriem diskusie na nete, tak sa mi zdá, že cirkev je prežitok, že chodenie do kostola je prežitok. A tu zrazu...veľké množstvo mladých ľudí, ktorí sa nehanbia ísť na popolec a počuť vety: "Prach si a na prach sa obrátiš" alebo "Kajaj sa a ver v evanjelium!"
Usmievala som sa a pozerala na svojho Šéfa na kríži. Zdalo sa mi, že aj on sa usmieva. Reči sa hovoria a chlieb sa je. Zrazu som mala radosť, že začal pôst a pre mňa tak radostne. S úsmevom. A nech si ľudia hovoria, čo chcú. Verím v Boha a nie som na tomto malom Slovensku sama.
