Cestou do školy si uvedomujem, že v dnešný deň mám dozor pri prvákoch a zrejme budem meškať. Stretávam človeka, ktorý mi zapraje pekný a požehnaný deň a s úsmevom dodá: "A aby sa ti chcelo!"
Veď hej! Keby sa mi chcelo! S hrôzou vstupujem k druhákom. Zisťujem, že v triede je veľmi dobrá atmosféra a ja sa začínam preberať. Začalo sa mi chcieť. Teším sa z toho a chytám dych. Deti v triede zatajujú dych a ja rozprávam príbehy z Biblie. Zrazu príbeh o Milosrdnom Samaritánovi sa ukazuje aj pred mojimi očami a všetko čo vidím, hovorím deťom. Tie sledujú aj to ako dýcham. V triede je výborná atmosféra. Až to zamrazí, keď zvonček (inak, hrá nám hudba - dnes celý deň Beatles) oznámi koniec hodiny. Nechce sa nám skončiť.
Nasleduje veľký vekový skok. Prichádzam k deviatakom. Moji znudení deviataci! Pred dverami sa ešte zhlboka nadýchnem. Znova to bude boj o hodnoty. Zaujímavé. Boj nenastal. Deviataci sledujú každý výrok, ktorý poviem. Trošku im síce stupím na otlak, keď poviem, aby si napísali poznámky do zošitov, ale to nebolo takmer nič. Spoločne si uvedomujeme, čo je zlé a čo dobré. Nazývame veci pravými menami - hriech a dobro. Opäť jedna z nádherných hodín.
Takto pokračuje celý deň. Po poslednej hodine sa vôbec necítim unavená. Celý deň som v škole oddychovala. Mala som radosť z učenia. Po vyučovaní prišli aj niektoré deti a hovorili, že nastal nejaký zlom, že dnes to bolo celkom iné, hoci piatky bývajú vždy záťažové a nikomu sa už nechce nič robiť.
Vďaka, Bože, že vieš premieňať moje veľké "nechce sa mi", na Tvoje veľké a zázračné skutky.
