Aj mne sa to stalo. Jedna "slečna". Chodíme vedľa seba niekoľko rokov, pozravíme sa, podáme si ruky. Celkom ilá osôbka. Má svoje trápenia, o ktorých ja ani netuším a ja zase mám svoje, o ktorých netuší ona. Dozvedela som však, že ma nenávidí. Kladiem si otázku: Prečo? Nikdy mi nepovedala, že ju rozčuľuje tón mojho hlasu. (Čo s tým však urobím, dám si ho prekuť ku kováčovi, ako vlk v rozprávke?) Nikdy mi nepovedala, že ju rozčuľujú moje spôsoby, moje správanie, môj úsmev a moje ticho. Zabudla mi akosi povedať, že ju hnevá, keď sa modlím v kaplnke v polohe, ktorá mne vyhovuje. Čo môžem urobiť? Nechcem ju vytáčať a predsa ju vytočím. Asi len tým, že existujem, len tým, že som. Aj tak ju mám rada, aj s tým jej hnevom a namosúrenosťou na celý svet, ktorý si zhmotnila do mňa.
A ešte ma to dievča niečím upútalo. Úpútalo ma tým, že to tak dlho dusí všetko v sebe. Aké je hrozné, keď nehovorí, keď odmieta rozprávať. Aké je to strašné, že sa hnevá sama v sebe. Trošku sa snažím v žiť do jej situácie. Mám slzy na krajíčku, najradšej by som vyplavila všetku zlobu sveta. Mne pomáha Kristus, ktorý hovorí: Miluj! Miluj, aj cez všetku nenávisť. Usmej sa, keď ťa nemajú radi, lebo ja ťa mám rád. Teš sa, keď ľudia nechápu tvoju originalitu, lebo tvoja originalita je mojím darom. Buď sama sebou, lebo ja som ťa stvoril na svoj obraz, nie na obraz iným ľuďom.
Je mi ľúto toho dievčaťa. Ale keď ju najbližšie stretnem, aj tak sa na ňu usmejem. Lebo ju mám rada, práve preto, že je taká aká je. To je jej devíza. A mne nezostane nič iné, len ju rešpektovať. Možno sa aj ona jedného dňa naučí, čo znamená "mať rád"
