Krakov mám radšej ako Bratislavu. Nie je síce hlavným mestom, ale je to mesto plné histórie. Mesto, kde sedíte na brehu rieky Visly a spokojne pozeráte na Wawel. Mesto Karola Wojtylu. Mesto Milosrdenstva.
Druhá veľkonočná nedeľa sa stala sviatkom Milosrdenstva. Je tu aj najväčší chrám zasvätený tomuto Božiemu atribútu. A práve sem v sobotu 19. 4. 2008 putovalo 20 000 ľudí zo Slovenska.
Púť je cesta. A preto som sa tešila z každého nápadu, ako sa dostať do Krakova. Jeden kňaz zobral svojich miništrantov a viac ako 250 km zvládli na bicykloch. Ďalšie partie išli peši. My, ostatní, predsa len modernejší pútnici, sme dorazili autami či autobusmi.
Púť je náročnosť. Pýtala som sa ľudí, kedy ráno vstávali. Ľudia z Partizánskeho či Nových Zámkov hovorili, že cestujú od 01.00 hod. Niektoré skupinky to zvládali aj za hodinku. (Tsss - Oraváci :-) )
Púť je spoznanie. Stretlo sa tu mnoho ľudí a mnoho príbehov. Sedela som vedľa mamičky Mareka a Miška, siamských dvojčiat, ktorých krátky život sledovalo celé Slovensko. Stretla som manželov, ktorí stratili svoje dve deti pri autonehode. Zaujímavé. Povedali, že ma poznajú. Samozrejme, z blogu. Stretla som kňaza, ktorý dlhé roky pôsobí na Sibíri. Stretávali sme sa a rozprávali. Teta, pozdravujem. Ujo, zdravím vás. Už som si nepamätala ich mená, ale oni sa ku mne priznali a prehodili sme pár slov. Stretla som aj spolužiačku Jarku, teraz už rehoľnú sestru. Pár dní pred púťou som s ňou telefonovala a tvrdila jej, že rehoľnú sestru s takým menom nepoznám.
Púť je o hodnotách. Táto cesta k Milosrdenstvu viedla cez rodinu, deti a vlasť. Rozprávali sme o celistvosti rodiny, o traumách dnešných detí, o interupcii a ochrane života, o hodnote s názvom - vlasť. A tak sme rozprávali a počúvali. V ten deň som veľa počúvala a málo hovorila. Spoznávala som jazyk, ktorým sa dnes hovorí o hodnotách. Nie je vzdialený odo mňa. Len pár rokov. A to nie je veľa.
Púť je o osobnostiach. Pre mňa na tejto púti bol najväčšou osobnosťou kardinál Stanislav Dziwisz. Jednoduchý, úprimný, usmiaty. Zakýval mi. A nebola som pre neho ničím. Len pár sekúnd sme si pozerali do očí a usmiali sa jeden na druhého. Jednoduchosť musí mať človek v krvi. Aj napriek veku a prežitému životu.
V ten deň som niekoľkokrát zmokla. Nevadí. Je to nepodstatné. Chcem sa len týmto obzretím poďakovať Rádiu Lumen, že takúto akciu sprostredkovalo. Ak sa chcete započúvať, tak to skúste na ich novej web stránke.
