Ten úvod mi pripadá ako z komunistického filmu a vedela by som si dosťdobre predstaviť Bolka Polívku. :-) Ale nie o tom som chcela.
Aj ja patrím do skupiny učiteľov a tak mi dobre padlo, keď ma paniriaditeľka pozvala na posedenie. I sadli sme si :-). Učiteľky,pracovníčky i pracovníci školy, prišiel aj starosta obce. Bolo milédostať ružu za službu. Milučké ocenenie toho, čo robíte. Obed hoci bolchutný, nenahradí to pohľadenie duše, po ktorom túži každá učiteľka,keď príde domov a celý predchádzajúci deň robila prípravy a nevyšli jejhodiny.
Poznám tie slzy, keď sa nedarí. Ale poznám aj to, ako padne dobre, keďsa niečo podarí lepšie ako bol pôvodný úmysel. A tak sme sedeli arozprávali. O úsmevných príhodách zo školy, ale aj o tom smutnom, čo sav škole stáva.
V ten deň som počula smútok učiteľky, ktorá hovorila o svojej tehotnejdeviatačke. Bolelo ju to, akoby išlo o jej vlastnú dcéru. Ale v ten deňsme sa aj zasmiali nad prečítaným textom v čítanke - miesto Kačičkadivoká v triede odznelo Kočka divoká.
Učiteľ je zvláštne stvorenie. Bolí ho život iných a raduje sa zo životainých. Miesto svojich detí vychováva tisícky iných a vštepuje im tonajlepšie, čo môže deťom ponúknuť. Okrem učiva im dáva aj svoje vlastnéJa a ukazuje im svet vlastnými očami,.
Aj ja som si spomenula na svojich učiteľov, učiteľky, profesorov aprofesorky. Na výške som prišla na skúšku a profesor sa s úsmevom pýta:Krémeš ste doniesli? Nie. Klobásu ste doniesli? Nie. A ako to, že steprišli na skúšku? Po odpovedi profesor konštatoval, že som nemusela ničdoniesť, že som bola naučená.
Ak sa vám občas zdá, že sú učitelia veľmi rozhorlení, tak sa lenzapočúvajte do ich rozhovoru. Uvidíte viac ako len učiteľov. Uvidítebudúcnosť, ktorú žijú v prítomnosti.
