Bol Gastonec. Kto čítal Alexandra Dumasa a jeho Troch mušketierov, tak mu je to jasné. Prirovnala by som to asi takto - tak ako je Východniar na Slovensku, tak je Gastonec vo Francúzsku. Bol iný a tiež chcel urobiť kariéru v hlavnom meste.
Pravda - nepravda, v devätnástich rokoch sa hodil biskupovi pod ruky a dal sa svätiť za kňaza. Úmysel? Aby podporoval svoju chudobnú rodinu. Tvrdé bolo jeho očisťovanie. Keď cestoval loďou, bol unesený do Tunisu, bol otrokom. Keď sa po troch rokoch vrátil z otroctva, bol to zmenený človek. Začal študovať právo v Ríme, staral sa o chudobných. Pre jeho službu ho zavolali na kráľovský hrad, aby sa stal almužníkom (ten, čo v mene kráľa rozdáva almužnu chudobným) kráľovnej. Z jeho životopisu vieme, že odmietal život na kráľovskom dvore, súkromne večeral pohánkovú kašu vo svojej izbe. Toto trvalo len rok.
Neskôr sa zoznamuje s rodinou de Gondi, kde sa stáva vychovávateľom ich synov. Začína pracovať s gelejníkmi. V tom istom roku dosahuje Ľudovít XIII. plnoletosť a o rok neskôr je zosobášený s Annou Rakúskou.
V roku 1615 Vincent sa začína venovať ľuďom na dedinách svojich pánov. Už vtedy začína trpieť na ťažkú chorobu nôh. Píše listy biskupom a pápežovi o možnosť rozhrešovať aj rezervované hriechy (tie, ktoré môže rozhrešovať iba biskup - svätokrádež, atď.) Vidí žalostný stav svojej krajiny a zakladá bratstvo na kazateľskú činnosť. V roku 1619 je menovaný za duchovného správcu galejí. Spoznáva Františka Saleského, ženevského biskupa, ktorý ho veľmi ovplyvní.
Teraz by asi nasledoval sled čísel a údajov. V každom roku, ktorý Vincent prežil sa odohrávajú veľké udalosti. Francúzsko trpí ustavičnými bojmi, povstaniami. Pôsobnosť jeho práce a zväčšuje. Zakladá Misijnú spoločnosť, nemocnice, domy pre bratov, zakladá ženskú reholu (vincentky), vincentínske spolky, spoločenstvá dám ošetrujúcich chudobných, káže kňazom, robí duchovné obnovy pre kňazov, vedie ľudové misie, zakladá sirotince, zbiera po uliciach zmrzačené žobrajúce deti, pomáha žobrákom.
Zaujímavosťou je rok 1643, keď zomiera Ľudovít XIII. Vincent je pri ňom. Ak môžeme veriť životopiscom jedného aj druhého muža, odohralo sa asi toto:
" Zlepšenie kráľovho zdravotného stavu bolo len prechodné. Vo štvrtok 7. mája znova nastalo zhoršenie, tentoraz rozhodujúce. Postup choroby (pravdepodobne to bola tuberkulóza čriev) nedával už nijakú nádej. Dňa 12. mája opäť zavolali Vincenta do paláca a odvtedy kráľa neopustil až do neodvratného konca. Monarcha sa rozprával s Vincentom o mnohých veciach. Jedna z otázok naznačovala pokrok pri akceptovaní nevyhnutnosti smrti: "Pán Vincent, ako sa najlepšie pripraviť na smrť?" Vincent odpovedal: "Pane, úplným a dokonalým podriadením sa Božej vôli. Práve takýto postoj zaujal náš Pán Ježiš Kristus, keď vo chvíli agónie zvolal: "nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane." Kráľ hneď poslúchol túto nábožnú radu a nahlas povedal: "Ach Ježišu! Ja to tiež chcem z celého srdca. Áno, Bože môj, hovorím to a chcem to hovoriť až do posledného dychu: Nech sa stane tvoja vôľa: Fiat voluntas tua." O niekoľko chvíľ sa začala agónia. Kráľ zomrel 14. mája 1643 o pol tretej popoludní. V ten istý deň pred tridsaťtri rokmi bol zavraždený jeho otec, Henrich IV."
Pre Vincenta nasledujú ešte dlhé roky práce a chorôb. Z roku 1659 sú známe jeho slová bratom, ktorí trpeli nejakou chorobou. "Neboj sa, braček, mal som tiež takú chorobu v mladosti a uzdravil som sa. Trpel som vtedy na astmu a teraz ju nemám. Mal som herniu, ale Boh ma z nej uzdravil. Mával som záchvaty a teraz ich vôbec necítim. Dusilo ma na prsiach, bol som slabý na žalúdok a vyšiel som z toho. Len trochu trpezlivosti. Máš dôvody dúfať, že tvoje ťažkosti prejdú. Ešte si Bohu potrebný, nechaj ho konať a pokojne sa mu zver."
Rok 1660 bol však veľmi ťažký. Zomiera Lujza je Marillac - spoluzakladateľka ženskej rehole, páter Portail - Vincentov spovedník, opát Chandenier - Vincentov priateľ a podporovateľ. Vincent sa stáva imobilný. Vďaka denníku, ktorý viedol páter Gicquel, môžeme aj Vincenta sprevádzať v jeho posledných chvíľach. "Podvečer v nedeľu 26. septembra sa spýtali Vincenta, či chce prijať posledné sviatosti. Odpovedal jednoducho: "Áno". Udelil mu ich páter Dehorgny. Po celú noc pri ňom striedavo bdeli jeho duchovní synovia a z času na čas mu povedali nejakú strelnú modlitbu alebo vetu z Evanjelia, čo ochotne opakoval, dokonca aj sopalý. Recitoval alebo šepkal antifóny, pričom prítomní zbadali, že osobitne sa mu páči invokácia "Bože, príď mi na pomoc", ktorou sa začína lituria hodín. Na prosbu pátra Dehorgnyho udelil osobitné požehnanie každému združeniu a dielu, ktoré založil počas života: Misionárom, Dcéram kresťanskej lásky, Utorkovým konferenciám, odloženým deťom, starcom v Útulku Ježišovho mena, dobrodincom a priateľom. Jeho posledné slovo pred upadnutím do agónie bolo "Ježiš". O trištvrte na päť ráno v pondelok 27. septembra 1660 pokojne a bez kŕčov posledný raz vydýchol a vydal sa na stretnutie s Bohom chudobných, ktorého miloval s vynaložením toľkého úsilia."
Vykonal všetko, čo mal v živote vykonať. Nezostalo mu už nič, čo by mal urobiť. Všetky jeho diela spoľahlivo fungujú až do dnešného dňa.
Svätý Vincent, oroduj za nás!
