Dnes už učím v inom meste a iné deti. Ale tá bývalá štvrtácka trieda, ktorá mi rástla pod rukami mi stále zostáva v pamäti. Možno preto, že dodnes si píšeme. Už sú stredoškoláci.
Prežívali sme spolu všetko - oni moje doživotné sľuby. Niektorým chlapcom vtedy prišlo ľúto, že už nosím prsteň na ruke. Ja som si odtrpela svoje pri ich skúškach, prijímačkách na stredné školy. Viem s akým smútkom ma čakali na svojom venčeku a ako očakávali, že možno sa mi podarí prísť, napriek vzdialenosti.
Z drobcov sa stali chlapci a dievčatá. Pomaličky sa z nich stávajú muži a mladé slečny. Už sa mi aj nanosili do mojich článkov a čítavajú si ich. V jednom maily prišlo napísané:" ...ale inak vidíš, ľudia čítajú, a komentujú tvoje články, a to je fajn, možno sa vyskytne aj nejaká kritika, ale kritika znamená ohodnotenie diela, a len kvôli strašnému množstvu zlých autorov alebo iných ľudi, ktorý vytvorili niečo mozné ohodnotiť, sa pojem kritika v mysliach ľudi berie ako niečo zlé, záporné, a synonymom sa stalo slovko "kritizovat".
haha, zase som trosku zamudroval... ja len že keby sa tvoje články ľudom nepáčili, si by ich nečítali, a teda ani nekritizovali..."
A tak chcem poďakovať Ivovi, Jojovi, Dušanovi, Peťovi, Šimonovi, Simonke - jednej i druhej, a všetkým mojim drobcom, ktorí sú už strašne veľkí, že to spolu so mnou toľké roky ťahajú. A že sa za nich modlím. Aj keď som ďaleko...
