Sestry to nemajú ľahké. Aspoň čo sa týka stretávania. Jedna má službu, iná pripravuje birmovancov, iná chodí do školy. Tri roky sme si hovorili, že si musíme nájsť víkend, kedy spolu dobre pohovoríme a odventilujeme sa od povinností. Tento víkend nám padol vhod.
Hoci nás do noviciátu nastupovalo desať, postupne sa to menilo, a tak nás k doživotným sľubom doplávalo šesť. Jedna svoju účasť odriekla - jednoducho z Ríma sa jej nedalo prísť. Prišlo nás päť.
stretnutie začalo v Poprade pred Billou. Aké sú len tie hypermarkety výhodou - jednoducho ich je vidieť z každej strany a je k nim aj dobrý popis. Po stretnutí sme sa vydali na cesty a ešte ten večer sme navštívili kostol v Spišskej Sobote. Perfektný výklad, duch histórie, obnovené gotické sochy a modlitba.
Nasledovala večera u rodičov jednej zo sestier a sladký zaslúžený spánok.
Ráno svätá omša v Kežmarku (opäť gotický kostol), raňajky a už sa išlo do Tatier. Tatry boli úžasné - slniečko svietilo, výhľad na každú stranu. A hoci bolo krásne, aj tak sme sa rozhodli zísť do podzemia - Belianska jaskyňa.
Tešili sme sa a obdivovali. Ten, ktorý stvoril nás, stvoril aj prírodné krásy, ktoré svojou originalitou vyrážali dych. Keď nám sprievodca povedal, že za perníkovou chalúpkou nasleduje ZOO, každému v skupine prebehol úsmev po perách. Sprievodca bol úžasný. Už sa to asi učíme - sprevádzať ľudí, mať úsmev na perách a vlastný úžas vlievať do iných.
A ešte v jaskyni bola aj modlitba - za ľudí, ktorí tu zahynuli, za všetkých, ktorí tu pracujú a za všetkých návštevníkov. Podstatou nášho stretnutia možno ani nebolo pochodiť po mnohých kultúrnych pamiatkach, či vidieť veľa prírodných krás, ale hlavne posvätiť miesta modlitbou. A toto sa nám hádam trošku podarilo. V ten deň slnko svietilo krajšie na Tatry aj z tohto dôvodu.
