V ten večer, keď pred šiestimi rokmi zomrel milovaný pápež Ján Pavol II. som tupo pozerala do steny a rozmýšľala ako sa zmení svet. Lebo svet sa musí zmeniť, keď ho opúšťa taká silná generácia - Matka Tereza, Ján Pavol II., brat Roger... Večer mi prišla sms od Slava, kamaráta, ktorý má ten istý dátum narodenia ako ja, niečo v tom zmysle, že sa modlí. Hm..., aj ja. Ale nejako mi bolo smutno a sladko a tak som vyšla na balkón, počúvala zvony z neďalekého kostola a pozerala na hviezdy, a ešte som aj plakala a utierala si slzy, aby to spolusestra nevidela. Napísala som sms: "Už je tam...!" Obidvaja sme verili. Dnes sa náš sen stal skutočnosťou aj oficiálne. Pri sv. omši z Vatikánu som aj dnes plakala. Slzy boli fajn, boli také ako pred šiestimi rokmi - smutné a sladké zároveň. Niekto, blízko koho ste mohli stáť, má zrazu titul blahoslavený. Večer pri modlitbe už môžem povedať: Blahoslavený Ján Pavol II. oroduj za mňa. (za nás).
Keď prešli moje slzy, tak začalo pršať. Stala som pri otvorených dverách a pozerala po dvoch týždňoch na kvapky dažďa. Trochu som sa preľakla, keď začal padať ľadovec, ale to bola iba chvíľka. Pozerala som na cestu, ktorú postupne dážď zbavoval špiny. O chvíľu však cestu vôbec nebolo vidieť. A tak som rozšírenými očami pozerala, či to nebude niečo hrozné. Po 30 minútach dážď ustal. A ja som mohla na svet opäť pozerať normálne.
Večer sa tešímna zápas. Mám rada hokej. Fandím - aj keď sa darí, aj keď sa nedarí. Páči sa mi hra.
A tak je pre mňa tento deň výnimočný - svojou atmosférou, modlitbami a pokojom. Božie Milosrdenstvo je tá Božia vlastnosť, ktorá tomu všetkému dáva rozmer nádherného dňa.
Bohu vďaka!
