Sú ľudia vzdelaní a sčítaní. Neviem ku ktorej kategórii patrím. Asi ani k jednej a tak trochu závidím ľuďom, ktorí môžu dosýta čerpať informácie a vzdelávať sa. Mne na to zostáva pri všetkých mojích povinnostiach dosť málo času. Ale aj tak si kradnem denne aspoň hodinu zo spánku, aby som niečo prečítala.
A ak si čítam. Niečo o jadrovej energii a jej využívaní. (Týmto vzdávam úctu môjmu bratovi, ale jemu nesiaham v tomto ani po členky). Čítam o starých remeslách. Mám rada historické dokumenty. (Vďaka Miro!) No, história, to je asi to pravé orechové. To mi niečo hovorí. Čudné, že som nikdy neštudovala dejepis, intuitívne som k dejinám mala blízko. Najmladšie dieťa vždy musí skúmať niečo o svojich predkoch.
Ale späť k puzzle. Včera mi jednoducho nešlo skladanie, skôr to rozmýšľanie. Čo dnes bude nové v škole, či kontrola prečítaných diel nie je len fraška, či má význam dávať diela Janka Silana do nových metodík náboženskej výchovy. Aký ja národný prvok vo vyučovaní náboženstva? Ako urobiť ďalší dobrý projekt o nejakej historickej osobnosti mesta? Ako sa naučiť na PC strihať film? Veľa myšlienok na hodinu relaxu.
A potom ten telefón. Otec Slavomír ti odkazuje, že Pietro Marini vydal odporúčanie pre rehoľníkov, aby písali blogy. Mám si to niekde nájsť a preštudovať. Ani neviem prečo ma to rozhodilo. Hodila som krabicu s puzzle o zem a išla si pozrieť rockový večer na Markíze. Po jednej pesničke som vypla. Chválospevy na mladého chlapca. Veď dobre, každý sme v niečom dobrý. Na izbe som zakopla o pohodenú krabicu. Vedľa nej ležala nová koncepcia osnov k vyučovaniu náboženstva. Bingo! Mediálna výchova... áno, zajtra tam zaradím aj toto. Vďaka kardinál Marini.
