Tak to je základná poučka o tom, kto je polyglot. Ale v mojom prípade to nie je až taká pravda. Objavila som v sebe potenciál jazykov až vtedy, keď k nám prišla Alžbeta – spolusestra z Maďarska.
Ako sa to stalo takmer netuším, ale dostala som za úlohu naučiť Alžbetu po slovensky. Keďže ja som nevedela po maďarsky ani slovo a ona nevedela po slovensky ani „mäkké f“, naše spoločné stretávanie vyzeralo (a vyzerá) veľmi zaujímavo.
V prvom rade som si naštudovala maďarský pravopis a abecedu. Jednoducho hrôza! Ale toto som zvládla. Ale ako vysvetliť Alžbete, že slovenčina sa číta inak, že máme písmená, ktoré oni nemajú, ako ju naučiť vyslovovať naše ä a ch?
A tak sme sa skúšali dohodnúť rôznymi spôsobmi. Snažila som sa po anglicky. Mojich základných 50 slov a jej základných 20 slov nám však nepomohlo. Skúšali sme s ruštinou – moja slovná zásoba 500 slov, jej slovná zásoba 100 slov. Ale aj tak nič. Taliančinu som radšej ani neskúšala. Tak som sa naučila povedať po francúzsky len: „Enfant terrible“ a pokrútiť hlavou nad našimi dorozumievacími schopnosťami.
Ale zaznamenali sme aj úspech. Alžbeta už vie čítať v slovenčine, vie približne 50 slovenských slov a ešte sa snaží, veľmi snaží, aby sa naučila viac.
