Image by Hubert de Thé from Pixabay
Ruská ozbrojená agresia proti Ukrajine ma zastihla na pozícii koordinátora v personálnej agentúre. Naša firma náborovala zahraničných pracovníkov pre spoločnosti v krajinách Európskej únie a mojou úlohou bolo vyhľadanie nových zamestnancov, viesť s nimi pohovory a pomôcť im, ak mali nejaké problémy. Zvyčajne sa tieto témy týkali rôznych komisií alebo niektorých priemyselných problémov. Napríklad ako nejaká škodová komisia.
Skutočné problémy nastali ráno 24. februára 2022.
Faktom je, že žiadna komerčná firma nepredpokladala potrebu evakuácie rodín svojich ukrajinských zamestnancov. Najmä preto, že bude potreba ich niekde umiestniť, aj to na neurčitý čas. V tento deň mi celý deň zvonil telefón a každý ma žiadal o radu.
Akoby som naozaj mohol poradiť a ponúknuť nejakú záchranu.
Jediné, čo som mohol urobiť, bolo požiadať šéfa, aby zistil možnosti ubytovania pre rodiny našich pracovníkov a pridelil materiálnu pomoc.
Ale nevedel som, ako dostať ľudí z Ukrajiny, ktorá bola bombardovaná. Dostal som však informáciu, že na ukrajinských hraniciach už sú dobrovoľníci, ktorí sú ochotní utečencom pomôcť. To znamenalo, že som ich musel nájsť.
Zároveň dodali do nejakých internet-četov, kde nejaké ľudia, ktoré nie sú zamestnancami dobrovoľníckych združení, zbierali peniaze. Peniaze pre utečencov. Peniaze pre armádu. Peniaze na nejaké iné potreby. Žiadne potvrdenia, žiadne bločky. Predtým v pohovoroch som sa stretol s niekoľkými ľuďmi, ktorí teraz už zbierali peniaze. Nemyslím si, že človeku, ktorý po podpísaní zmluvy neprišiel do práce v prvý deň, možno dôverovať peniaze. A takýchto ľudí bolo v mojej pamäti niekoľko.
Šokovaní boli aj súkromní dopravcovia, ktorí rozvážajú náklad a ľudí. U nich cena listka z Ukrajiny do Európy mohla byť predtým asi 50 eur. Ale v prvý deň vojny cena vyskočila niekoľkokrát! Počul som prípady, keď ľudia cestovali za 500 eur. A to z území, ktoré neboli okupované.
Čo som mohol poradiť? Kúpiť si cigarety a vodku. V každej dobe, najmä keď sa peniaze znehodnocujú a menia na toaletný papier, sa práve tieto veci stávajú v cene. Ale nakoniec, vždy si môžete vypiť vodku a zapáliť cigaretu. Na upokojenie nervov.
Neskôr mi niektorí utečenci, ktorých som stretol, povedali, že dokázali vyriešiť nejaký problém s krabičkou cigariet. Alebo stodolárovou bankovkou. Ak ju majú. A ak ju nemajú?
Jeden z mojich starších priateľov mi povedal, že jeho stará mama, ktorá prežila okupáciu počas druhej svetovej vojny, odmietla opustiť domov. Zostala so svojimi deťmi v chate pri rozpálenej peci. A prežila. A tí, čo išli v zime do snehu, už sa nevrátili domov. Zmrzli na smrť.
To sa v knihách nedozviete. A na "hodinách odvahy", keď do našich škôl chodili vojnoví veteráni, nám takéto veci nehovorili. Boli tam väčšinou nejaké chvály zo starých školských učebníc. Hovorí sa, že ľudia, ktorí prežili vojnu, o nej neradi rozprávajú. Takže keď prišla vojna, "pamäť generácií" už nám nefungovala. Aspoň v mojom prípade.
