„Stačili ti tie dve pivá?", spýtal sa jej Martin.
„Myslím, že hej...", vzdychla. „Prečo musím piť, aby som bola aspoň trochu prirodzená a nemusela hľadať tie správne slová? Vieš, že to normálne nerobievam... to len pri ňom... tak strašne sa bojím, tak veľa to pre mňa znamená, aby sa nič nepokazilo..."
„Nemusíš to robiť, normálne mu povedz, že máš strach, isto to pochopí", snažil sa Maju trochu upokojiť, predtým ako sa mala stretnúť s Marekom a jeho kamarátmi.
„O tom sme sa nikdy nerozprávali, vlastne... mám pocit akoby sme sa vôbec nerozprávali, teda o dôležitých veciach, vieš čo myslím...", nachvíľu sa odmlčala a pozrela na neho, akoby čakala súhlas, že naozaj vie o čom hovorí. On sa však díval do zeme. Zrejme naozaj nechápal to prehnané hľadanie príčin a dôsledkov každého jedného pocitu, myšlienky a činu jeho kamarátky.
„Nechaj to tak", prerušil ticho, „predstav si, že je to nejaký tvoj kamarát, ktorého poznáš už veľmi dlho, nezamýšľaj sa nad svojím správaním, potom si to nebudeš vedieť užiť"
Toto jej hovoril chalan, ktorý ešte nikdy nemal dievča a poznal len platonické a neopätované zamilovanie sa do opačného pohlavia. Ako on môže vedieť niečo o tom, ako sa dá užiť si vzťah bez zbytočného rozmýšľania. Kopla nohou do stĺpa s rozpisom autobusov a cigaretu hodila do špinavého snehu.
„Zatiaľ to budem riešiť s tým pivom", ľahostajne mu odvrkla, „idem už..." Postavil sa a objal ju na rozlúčku, no ona držala ruky spustené pri tele. Zložila si z hlavy čiapku, vlasy si nahrnula do tváre a šúchajúc nohami po mokrom snehu sa pobrala do mesta.
„Potom mi napíš o čom bola kázeň, nech mi matka verí, že som tam bola", zakričala za ním na rozlúčku.
„Jasne!", zamával jej, no jej pohľad už smeroval na rozbitý chodník pod jej nohami.
„Aha aká kopa snehu!!!", radostne zakričala, pustila Marekovu ruku a rozbehla sa cez cestu k hlavnej pošte, pred ktorou bolo na zemi množstvo nahrnutého snehu.
„Super!", zakričala Robova baba Peťa a rozbehla sa za Majkou. Robo sa zasmial a bežal za nimi špliechajúc okolo seba mokrý a špinavý sneh svojimi veľkými zimnými topánkami. Marek zakrútil očami a ani ho nenapadlo zrýchliť do kroku. Keď prišiel k nim, všetci už pilne pracovali na spodnej gule snehuliaka a rozhadzovali sneh okolo seba. Peťa hodila do Mareka guľu. Tá sa však šikovne odrazila od neho bundy a spadla na zem.
„Aspoň ty by si mohla mať rozum", povedal jej tak, aby to nikto nepočul. Vytiahol z vrecka mobil a išiel o pár metrov ďalej aby mohol nerušene telefonovať.
O pár minút už stáli pri ňom traja jeho kamaráti, s ktorými sa rozprával o práci a nejakej počítačovej hre, na ktorých bol závislí.
„Ide bus!", zahlásil Marek, keď uvidel ako od železničnej stanice prichádza stará modro-biela Karosa. Kútikom oka pozrel na Roba, ktorý mobilom fotil ich veľkého snehuliaka zo všetkých uhlov. Zdržal sa komentára pre svoj vlastný pokoj. Keď prechádzali na druhú stranu cesty na zastávku, vystrel ruku k Majke, čím jej chcel naznačiť, aby mu podala tú svoju. Ona však mala iné starosti. Bola zabratá do rozhovoru s Peťou a Robom, že či je správne, že snehuliakovi vyrobili aj mužské pohlavné orgány a rukou si oprašovala svoj ružový klobúk.
„Ehm..", zakašlal Marek. Majka sa na neho pozrela.
„Jaj no jasne..." a chytila ho za ruku. V tom momente akoby jej došli všetky slová. Už nerozmýšľala nad snehuliakom, už premýšľala len nad tým, akým spôsobom sa toto všetko pokazí, čo tak veľmi nechcela.
O také dve hodiny všetci stáli pred pred peknou útulnou krčmou v neďalekej dedine, kde mal jeden Marekov kamarát koncert. Bola na poschodí v jednej dosť schátranej budove a viedli k nej drevené schody, ktoré boli pokryté ľadom. Postávali v kruhu aj so Žigom, ktorý si spravil pauzu v koncertovaní a podávali si fľašu vína. Maja sa jej ani nedotkla. Pivo s vínom pre ňu nebola dosť vhodná kombinácia a hlavne keď vnútri vypila ďalšie tri a prišla na to, že nie je o nič uvoľnenejšia, tak záchranu prostredníctvom alkoholu vzdala a spoliehala sa na to, že to bude aj tak fajn... Držala sa Mareka ako kliešť, lebo jej bola zima, on ju zohrieval a tiež sa triasol. Nepotrebovala slová, v jej srdci horel oheň a cítila sa s ním krásne...
„Hej Majkaa!", zakričal už mierne opitý Robo a kým sa stihla otočiť, už ju do hlavy trafila snehová guľa. Rozosmiala sa. Pustila Mareka, ktorý oboma rukami chytil fľašu vína a schuti sa napil.
„Tak toto schytáš!", zohla sa po sneh, no vtedy schytala zase ona. Rozpútala sa snehová bitka medzi Majkou a Robom, na ktorej sa všetci zabávali. Všetci okrem Mareka, ktorý si radšej zahryzol pred nimi do jazyka, lebo sa nechcel zbytočne hádať.
„Aký máš vlastne problém?", provokatívne sa ho spýtala Peťa, keď na ňom videla, že nie je všetko v poriadku.
„Proste neznášam sneh! Neviem aký má zmysel hádzať ho do ľudí, váľať sa v ňom smiať sa na tom!", odvrkol jej a zišiel dole po schodoch vykonať základnú potrebu. Všetci pomaly vchádzali dnu s úsmevmi na tvárach, aby si vychutnali pokračovanie koncertu, za nimi sa vliekol premočený Robo, ktorý sa zo všetkých bavil asi najviac a nezabudol Majke poďakovať za príjemný zážitok. Ona tam zostala. Bolo jej ľúto, že Marekovi to nepripadalo smiešne, chcela ho objať, dať mu pusu a ukázať mu, že je pre ňu oveľa dôležitejší ako sneh.
„Možeš prestať hádzať sneh do tej tabule?" Otočila sa. Po schodoch pomaly vystupoval Marek.
„Prečo?", spýtavo na neho pozrela a nahla sa cez zábradlie dopredu, aby zo strechy terasy, ktorá bola pod nimi zobrala čerstvo napadaný sneh. Železná tabuľa zavesená asi 2 metre pred ňou sa kývala na hrdzavých reťaziach dopredu a dozadu, názov krčmy napísaný na nej veľkými žltými vyblednutými písmenami pod snehom, ktorý tam nahádzala ani nebolo vidno.
„Lebo je to hlúpe!"
„Podľa teba je hlúpe asi všetko čo robím", smutnými očami na neho pozrela a pustila z ruky sneh, ktorý tam mala prichystaný.
„Nie, to som nepovedal..." Objal ju a dal jej pusu.
Nevadí, že nemá rád sneh, nevadí, že nerád spieva... je to on... ten, s ktorým chcem byť, pri ktorom mi silno búcha srdce, jeho objatia chcem cítiť, jeho hlas chcem počuť... naučím sa byť iná..., hovorila si v duchu...
„Ahoj moje, zajtra sa ti ozvem", povedal a vtisol jej pusu na ústa, keď vystupovala pred jej domom zo Žigovho auta, ktorý ich viezol domov.
„Dobre..." Dvere sa zavreli a auto s ostatnými opilcami odfrčalo po jednosmerke preč. Pozrela na mobil. 15 neprijatých hovorov od mami, lebo jej pobyt vonku sa pretiahol a doma mala byť už tak pred dvoma hodinami.
„Trhni si", povedala telefónu, pod ktorým si predstavovala svoju mamu a otvorila vchodové dvere už psychicky pripravená na ďalšie nadávky, vyhrážky a dohováranie...
