kto som ja... čo som vlastne zač... ked moj plač... zas len strieda plač... Zoznam autorových rubrík: ELY / román, KDE JE TO ŠŤASTIE? / román, DEAR DIARY / poviedky, SOM Z MARSU, A CO?! / úvahy, IM NOT EMO!!! / básničky
Autobus sa pomaly vzďaľoval, až po pár desiatkach metroch zabočil a stratil sa z dohľadu. Ešte chvíľu sa dívala tým smerom, no potom sa oprela o zadnú stenu zastávky a zapálila si v poradí už druhú cigaretu.
„Zbytočne tu stojíš nado mnou, povedala som ti, že ťa nepustím von“ „A ja som ti povedala, že potrebujem ísť za Lenkou, aby mi pomohla s nemčinou“, drzo zahlásila Maja a vôbec nedávala pozor na svoj tón. Neustále obmedzovanie zo strany jej matky, jej už tak liezlo na nervy, že sa viac nenamáhala byť dobrou dcérou. Po pár pokusoch totiž zistila, že to nemá žiadny význam. Mohla sa snažiť ako najviac vedela, jej mama vždy videla len chyby.
„Prečo musíš do popolníka strkať všetky tie papiere? To neni smetný kôš“, rodičovským tónom ju upozornil Mišo a ďalej sa pracne pokúšal zošúľať si cigaretu do požadovaného tvaru. „Čo si môj tatko alebo čo, že musíš do mňa furt skákať?“, drzo odvrkla Maja a pokračovala v trhaní cigaretovej krabičky na malé kúsky a dávala ich do popolníka.
„Ježiši Erik to mi nedokážeš normálne povedať kde ste?“ „Oni sú blbí, sú asi 20 metrov predo mnou a bežia kdesi smerom do mesta, neviem kam chcú ísť, potom ti zavolám kde sme. Čau“ „Debil!“, zahrešila Maja, keď Erik položil a skoro šmarila telefón o zem.
Chalani si ju nevšimli, ona ich však zreteľne videla, ako v dosť veselej nálade prechádzali po chodníku, sácali do seba a smiali sa. Zastavili sa pár metrov od nej, ju však naďalej kryl veľký ihličnatý strom.
„Silva, ježiši švihni si, mne je zima! Už tu čakám asi 10 minút!“, hučala Maja do telefónu asi o týždeň po rozchode s Lukášom na kamarátku, ktorá poslušne stála v rade v hypermarkete, aby mali ten večer čo piť.
„No tak Maja, ešte pár krát sa vytiahni, nemáš vôbec žiadnu kondíciu“ „Aaa... nie, fakt už nie“, zafučala, ťažkopádne zoskočila z hrazdy a začala sa rozdýchavať. Horko-ťažko sa trikrát vytiahla a už to vzdala. „Neznášam telesnú, na čo mi to v živote bude, načo...“. Jej názory na určité samozrejmé veci niektorých ľudí veľmi prekvapovali, kto ju poznal dlhšie, ten už však vedel naspamäť jej teórie o zbytočnosti kalendárov, dáždnikov, ručne maľovaných pohárov a tanierov a dokonca aj Vianoc.
„Škoda, že sme nemohli zostať dlhšie, tu je dosť zima...“ „Vieš, že mama neznáša keď sa večer motám po vonku. Som rada, že môžem byť vôbec tu“. Unavene si vzdychla a so zatvorenými očami si pomaly oprela hlavu o studené zábradlie. Lícom jej prešlo akoby studené bodnutie a telo jej zalial mrazivý pocit. Striasla sa.
