Už dobrých 15 minút pochodovala hore-dole po sídlisku, snažila sa dovolať Erikovi a keď jej to konečne zdvihol tak ju jednou vetou odpísal a položil. Bola jej zima, termo ponožky nepomáhali, ani rukavice s odstrihnutými prstami a ani ružový klobúk ju moc nezahrieval. Takáto vec ju dokázala neskutočne vytočiť. Jediný pocit, ktorým teraz na neho mrhala bol hnev, že najskôr ju náramne volá, aby si išla s ním a s chalanmi vypiť na jeho narodky a potom sa nevedia rozhodnúť kam idú a on jej nie je schopný povedať kde sú.
Pomaly strácala chuť vôbec ísť za nimi a vidieť niekoho z nich a tak sa pomalým krokom vybrala okolo rieky a rozmýšľala ako zabije ten čas, kým sa má stretnúť s Lenkou. Vo vrecku pocítila vibrovanie telefónu. V duchu sa zasmiala. Tak páni nerozhodní sa už konečne dohodli kam pôjdu, pomyslela si. Volalo jej však neznáme číslo.
„Majka?“
„No?“
„Nevieš kto ti volá že?“
„Hm, ani nie“. Ten chlapčenský hlas jej nebol vôbec známy, len ju napadlo, že je to zase nejaký idiot zo strojárskeho a v rámci nudy sa rozhodol že ju bude otravovať.
„Marek...pamätáš si ma?“
„Jej ahoj, no jasne pamätám“, na tvári sa jej objavil úsmev a myslela si, že sníva. Na chvíľu nadobudla pocit že jej fantazírovanie o peknom smutnom chalanovi v šiltovke by sa predsa len mohlo naplniť, ale tie predstavy hneď zahnala. Vlastne ani nevedela prečo jej volá.
„Ok, super, vieš, chcel som ti len povedať že Mišo mi dať prečítať ten príbeh, ktorý si písala a dosť ma zaujal, lebo aj ja sa snažím o niečo podobné. Tak, hm, či by sme niekedy neskočili von si niekde sadnúť a povedala by si mi o tom viac čo povieš?“
Snažila sa zo všetkých síl vystupovať sebavedomo, aby nedala na sebe poznať to, že je v rozpakoch a tú pre ňu nevysvetliteľnú radosť keď jej volal. Chalan sa na ňu ani nepozrie keď sa zoznámili, nepovie jej jednu súvislú vetu a týždeň na to ju volá von. Všetko na čo sa v tom zvláštnom rozpoložení zmohla, bolo poďakovať, že ju teší ako ho zaujal ten príbeh a prijať pozvanie na neurčito. Ešte trochu zavtipkovala o svojej budúcej režisérskej kariére a rozlúčili sa so slovami, že sa jeden druhému ozvú, keď budú mať čas.
Nevyznala sa vo svojich pocitoch a už vôbec nechápala jeho správanie. Že by si Boh prvýkrát všimol to, nad čím tak naivne rozmýšľala a rozhodol sa, že jej splní niečo tak nepravdepodobné? Nieže by trávila dni a noci rozmýšľaním o Marekovi odkedy ho videla, v lásku na prvý pohľad neverila, ale neschádzal jej z mysle. A rozmýšľať nad absolútne nereálnymi vecami, ako bol pre ňu Marek ju strašne bavilo, lebo si tým stále dookola dokazovala, že je ten najnešťastnejší človek. A tento telefonát... Pravdu povediac neverila tomu, že sa chce rozprávať o tom príbehu, ale prvýkrát od toho obdobia, ktoré strávila s Erikom sa cítila šťastná. Taká maličkosť a ona sa usmievala, celé jej vnútro bolo naplnené úprimným šťastím. Niekto prejavil záujem o ňu, o to, čomu sa venuje a to chcela asi s tričkom s nápisom „Please love me“ dosiahnuť...
Zrýchlila do kroku a v tom momente ju netrápilo nič, konečne poznala ten pocit, o ktorom ľudia tak často hovorili, úplný salám, ide sa baviť, veď sa nič nedeje, život je tak krásny...
„Sme v škôlke pri kúpalisku, tak prídi sem“, zahučal Erik do telefónu.
„Hm, nie“, povedala ľahostajne Maja.
„Čo? Si teraz urazená zase či máš depresiu či čo? Veď sme tu, tak normálne prídi“
„Vravím že nie“
„To ako prečo?“
„Už nemám náladu. Čau“.
Maja spokojná so svojím výkonom porovnateľným s tým Erikovým zložila telefón a naplnil ju dobrý pocit, že mu dokázala povedať nie. Ona. Jemu. Nie. Prvýkrát čo sa nezachovala tak, že by pre neho urobila všetko na svete. Všetky jej myšlienky teraz smerovali len k tomu, aby na Mareka pri ich nádejnom stretnutí urobila dojem, a aby nebol ďalším človekom, ktorý si o nej bude myslieť, že je to obyčajné uplakané decko, ktoré nevie čo chce. A tak sa s hlavou v oblakoch a s nohami na zemi prechádzala po meste, nevadila jej zima, nevadil jej nedostatok alkoholu. Snažila sa Mareka vyhnať zo svojej hlavy, lebo sa bála, že si až príliš namýšľa a to v jej prípade nikdy nedopadlo dobre.
Na tvár jej dopadali čerstvé snehové vločky a ona sa s hlavou vytočenou do hora a s otvorenými ústami tešila z prvého snehu ako malé dieťa. Tá biela nádhera jej príjemne praskala pod nohami, okrem toho počula ešte uspávajúci hlas Jasona z Lifehouse a toto bol jeden z mála piatkov, keď sa nevracala domov opitá, ani nešťastná.
„Musím vedieť ako sa ten príbeh skončí, nedá mi to spať a inak, máš veľmi príjemný hlas v telefóne“. Znela sms od Mareka. Zavrela oči. Cítila sa tak hlúpo. Rozplýva sa šťastím nad jedným telefonátom a smskou, ale proti svojim pocitom nedokázala nič robiť. Bola si istá, že naivity a ilúzií o dokonalom šťastí sa nikdy nezbaví...
„Nenávidím ekonomiku!“, po tejto vete skončil zošit z ekonomiky na zemi s roztrhnutou prednou stranou. Vzdala učenie ku ktorému sa asi 2 hodiny odhodlávala, potom ho hodinu odkladala a ďalšiu hodinu nadávala popri nezmyselnom bifľovaní, že nenávidí celú školu. Tak jej ubehlo celé poobedie. Zase pozrela na hodiny. Bolo pol šiestej. Vždy v tom čase jej už od nedele volával Marek, tak nečudo, že čakala na jeho telefonát aj v ten deň. Bola streda. Najhoršie predmety na učenie, v telke nič nešlo a ešte k tomu boli všetci doma. Ich rozhovory s Marekom boli tie počiatočné táraniny o nepodstatných veciach ako varenie, hračky, upratovanie, čokoláda, zvieratá... obom išlo zrejme len o to, aby počuli hlas toho druhého a dozvedeli sa niečo o sebe. On jej pár krát povedal, že je nervózny, keď s ňou telefonuje a bojí sa, že ju to otravuje alebo, že povie nejakú hlúposť, ona ho vždy ubezpečila, že je jej veľmi príjemné keď sa spolu rozprávajú. Nepovedala mu to, ale dosť jej lichotilo, keď bol nervózny a občas sa zakoktal. Tie pocity dobre poznala. U chalana sa s nimi ešte nestretla a preto to bolo pre ňu také iné, také pekné...
„Jaj dnes som mal strašný deň. Chcel som ti zavolať, ale asi by ti pripadalo divné, že ti každý deň volám, tak sa rozprávam s pavúkom, ktorý mi neodpovedá a je mi zima... ty sa mi máš ako?“. Tak touto správou sa skončilo jej trápenie s učením a celý večer strávila s telefónom v ruke a vzájomným poznávaním sa s Marekom. S hlavou hľadiacou do stropu na plagáty rockových kapiel pociťovala začiatky niečoho, čo vyzeralo celkom nádejne. Tie začiatky sú tie najkrajšie...na jednej strane niečo nové, čo treba spoznať, prebádať, získať si a na druhej strane strach z neznámeho, čo môžem, čo nie, čo môžem od toho druhého čakať... Písali si o svojich dobrých aj zlých stránkach, s humorom aj vážne. Volal ju na kávu keď sa v piatok vráti z roboty a veľmi ju potešili slová, že sa na ňu teší. Snažila sa pôsobiť nie moc odovzdane, ale ani nedobytne, netušila čo by si pomyslel keby vedel, že najradšej by s ním bola už v ten deň. Druhá strana jej rozdvojenej osobnosti sa však bránila. Je to normálne? Veď ho nepozná, videla ho raz v živote, nemôže sa na neho namotať cez smsky. Za tých pár dní si celkom zvykla na pocit, že sa má dobre až jej pripadalo skoro nemožné, že dokázala prežiť to obdobie predtým, keď to bolo s týmto neporovnateľne horšie. Zbožňovala to, keď ráno stála pred domom svojej spolužiačky a čakala na tú večne meškajúcu a nepoučiteľnú osobu, čo ju neskutočne rozčuľovalo a na mobile si našla od neho neprijatý hovor. Alebo v škole keď umierala od nudy na matike. To, že niekto na ňu myslí, a dáva jej to najavo bolo pre ňu ako pohladenie jemnými a voňavými lupeňmi ruží. Ale každá minca má dve strany, a aj v tomto prípade tam bola vždy aj tá druhá, že namiesto lupeňov sa jej dotknú tŕne...
