Presne táto veta chodila po rozume Jakubovi, keď sa v sobotu ráno prebudil. Ešte oblečený ležal na posteli a snažil sa v hlave pospájať skladačku – včerajší večer.
Ako každý piatok, išiel s chalanmi do baru, trošku popiť, pokukať baby, zabaviť sa a zbaviť sa stresu s predchádzajúceho týždňa. Večer okolo pol ôsmej ku nemu prišiel Martin. Kým sa Jakub obliekol, čakal ho pred dverami na schodoch. Spolu potom išli na Starú zastávku. Stará napoli rozpadnutá zastávka autobusov, ktorá už dlhé roky bola vyradená zo servisu. Tu sa obyčajne stretávali s ostatnými. Tak isto aj dnes ich tam čakala zvyšná partia.
„Chalani, dnes pojdeme do Mony“, zahlásil jeden z partie, no ostatní sa hneď začali do neho obúvať, pretože Mona bola jeden z podnikov kam chodili neradi. Bar plný diskofilov a raperov im nedokázal vyčarovať na tvári nič iné, ako ten podráždený úsmev, spojovaný s nechuťou sledovať zopár nadupaných týpkov ktori neustále navzájom súperia, kto z nich je nabúchanejší. Už iba nájsť uzáver a nechať ich vyfučať. A holky v tom bare tak isto v ničom nezaostávali. Anorektičky predvádzajúce najnovšie kolekcie od najznámejších módnych návrhárov z predajne Čínsky super-market.
Avšak po dlhom presviedčaní sa mu podarilo presvedčiť ostatných. Mal tam mať rande s jednou z tých anorektičiek.
Čakali tam na ňu asi hodinu a pol, keď mu došlo že to dievča dnes asi nepríde, tak oklamaný si vychutnával vtipné narážky od svojich kamarátov celú cestu odtiaľ. Nakoniec skončili vo svojom, Martin vždy hovorieval, Doupeti. Nezávyslo undergroundová punková krčma. Napriek tomu že ani jeden z nich nebol punkáč, boli v tejto krčme celkom uznávaní a hneď po príchode úplne zapadli do prostredia .
Vďaka pár pivám stratili v Bunkri všetky zábrany a okolo ich stolu bolo počuť kopu zvláštných historiek a vtipných podpichovaní.
Okolo 1 v noci boli už skoro všetci úplne mimo, no jediný kto ešte ako tak ustával na nohách bol Jakub. Jasne, dal si, ale nechcel v ten večer úplne stratiť vedomie ako ostatný každý piatok.
„Ešte 5 borovičiek!“, zakričal Martin na čašníčku, ktorá sa len usmiala a vyhovela jeho požiadavke. Chlapci jej dnes spravili dosť veľkú tržbu.
„Tú moju si daj, Miňo“, povedal Jakub Martinovi a išiel sa opláchnuť studenou vodou na WC.
Dnešného večera mal už dosť, nebolo mu síce zle, ale jedinú príjemnú predstavu u neho vzbudzovala iba posteľ v jeho izbe, ako si konečne ľahne a zaspí. Kabínka vedľa neho sa zrazu otvorila a vyletelo z nej útle čiernovlasé dievča so strapatými vlasmi.
„Prepáč, fakt ma to mrzí ale na babskom to neni v dobrom stave“, vyjachtala a začala sa smiať. Bola v dosť dobrej nálade.
Jakub rozmýšľal prečo ju tu nezbadal predtým, ale chalani ho celý čas dosť zamestnávali a nemal čas dívať sa po okolí.
„To je v pohode“, povedal. „nedáš si pivo?“, spýtal sa a zároveň jej podal fľašku piva. Sám sebe sa čudoval ako ho to mohlo napadnúť... už 2 roky sa na dievča ani nepozrel, nie aby mal ešte s nejakou flirtovať alebo ju baliť. Ale ona mu niekoho pripomínala.
„Jasne, rada...“
Potom ju Jakub zavolal k baru, nechcel, aby ich rozhovor skončil pri tom, že ona mu upije len pár glgov z piva. Chcel sa dozvedieť aspoň jej meno. Chcel niečo viac... V ten večer sa mu to podarilo. Jakub sa cítil skutočne šťastný, až taký šťastný že tomu nebol schopný uveriť. Schyľovalo sa k záverečnej...
Chlapci sa vybrali na Rozkvet a Jakub omámený Luckinou krásou ju išiel odprevadiť na Lánsku. Pevne sa ho držala okolo pása a rozprávala mu všeličo možné, čo ju v tom momente napadlo.
„Cítim sa s tebou dobre...“, povedal jej Jakub, dúfajúc že Lucia cíti to isté.
„Mám strach chodiť takto neskoro po vonku...“, zašepkala. Jakub ju objal, pritisol k sebe a zaplavený krásnym pocitom s ňou kráčal ulicami sídliska. Zastali pred jej domom.
„Ešte sa mi nechce ísť domov, nesadneme si?“, spýtala sa. Bez slova si sadli na schodík pred vchodom. Držal ju okolo pliec a ona mala hlavu na jeho hrudi.
„Je mi úžasne“, zašepkal Jakub. Lucka ho pobozkala na pery a pokračovala smerom ku krku. Asi po pol hodine Kubovi zazvonil telefón.
„Nestratili ste sa?“
„Pako, vy ste už hore?“, spýtal sa Martina.
„Áno už sme pred barákom“
„Ja som ešte s Luckou“, povedal a zložil telefón
„Koľko je hodín?“, spýtal sa.
„Budú 3. Máš zaujímavých kamarátov, je s nimi sranda...“, povedala Lucia a usmiala sa.
„Mal by som už isť, prepáč, rád som bol s tebou, si úžasné dievča“
Pobozkala ho na rozlúčku a Jakub sa vybral domov.
Keď o pol hodinu otvoril dvere bytu, jeho mama už spala. Ľahol si na posteľ. Bol šťastný. Po takej dlhej dobe cítil opäť kúsok šťastia.
„Ahoj Luci, máš dnes čas? Večer by sme mohli niekam skočiť, hm?“, takúto sms poslal ráno ešte v šťastnom opojení Lucii. Odpoveď prišla hneď.
„Čo? Ehm, nie prepáč. Včera som bola opitá, neber to vážne. Maj sa“ Toto bolo z jeho šťastia. Jedna správa, ktorá dokáže zničiť to krásne, zničiť to ešte v zárodku.
Nemohol vstať, nemohol sa pohnúť, iba bezmocne ležal na posteli a po líci sa mu skotúľala slza. Pochyboval sám o sebe, a hlavne o včerajšku. Z rozmýšľania ho vytrhol jeho pes, ktorý mu skočil do postele.
„Benny, ty chceš ísť von? Tak poďme teda...“
Pomaly sa prezliekol a zo šatníka si vytiahol číny. So psom chodieval na neďalekú lúku, kde vždy dokázal ujsť pred realitou.
Medzi tým doma zazvonil zvonček. Jano, Jakubov brat s vypätím všetkých síl vstal a otvoril.
„Nazdar je Kubo doma?“, spýtal sa Martin. Jakub však bol so psom a tak ho Jano pustil dovnútra. Veľmi ťažko prešiel do kuchyne a napustil si pohár vody.
„Nedáš si so mnou jedného vyrovnávaka?“, s úsmevom sa spýtal Martina.
„Jasne... Si včera tiež točil čo?“
Jano otvoril bar a začal hľadať.
„Sakra kde mama schováva tu becherovku?!“, zahrešil a postavil sa na stoličku, aby preskúmal obsah skrinky nad barom.
„Aha, za tými knihami je nejaká fľaša“, natiahol sa a rukou zhodil nejaké papiere a starý fotoalbum. Martin ho zodvihol zo zeme a začal si ho pozerať.
„Aha! Táto holka vyzerá presne ako tá kubova zo včerajška“ Jano zliezol dole a sadol si vedľa Martina.
„Terka?“, ticho povedal.
„To je Terka? Tá včera sa volala Lucia, tak to asi nebude ona“, zasmial sa a položil album na stôl. „Hehe, Kubo je asi zaťažený na čiernovlásky.“
„To bolo trochu o inom... Ju naozaj miloval...“ Jano si pomaly začal spomínať na obdobie Kubovho a Terkinho priateľstva.
„Ibaže žiadna láska nekončí šťastným koncom a ušla mu s iným, nie?“, dobiedzal Martin.
„Nie nie, oni to vlastne spolu ani nikdy nechodili.“
„Tak potom čo sa stalo?“, začal sa Martin strácať. S Jakubom sa kamarátil už dosť dlho a hovorievali si všetko. Ale o tomto sa nikdy nezmienil.
„Dalo by sa povedať, že boli najlepší kamaráti...“
„Akoto, že mi o tom nikdy nepovedal? Čo to bolo za holku?“
„Vieš, ich vzťah bol nadmieru zvláštny. Málokomu vyhovovalo, že sa spolu kamarátia, ale niečo ich neustále ťahalo k sebe. Nejaké puto. Boli si takou oporou, to málokedy človek zažije.“ Jano ostal veľmi vážny, keď o nej hovoril.
"Vieš, Terka nikdy nepatrila k dievčatám, ktoré za každú cenu chceli byť stredobodom pozornosti. Bola viac utiahnutá do seba ako otvorená smerom k ostatným, ale nič z toho jej nebralo na šarme. Celkom obľúbené, úplne obyčajné dievča, ktoré si práve tou obyčajnosťou získala jedného z najviac obdivovaných chlapcov na škole.
Alex, vysoký blonďák, kapitán basketbalistov v školskej lige, idol väčšiny dievčat, veľmi milý, no s občasnými návalmi nervozity, ktoré sa u vyťaženého športovca dali pochopiť. Už druhý rok študovali na strednej, už druhý rok spolu chodili bez jedinej vážnejšej hádky. Pre neho existovala iba ona a basketbal. Pre ňu len on, a ostatné išlo bokom. No jeden deň do jej života prišiel aj niekto iný. Niekto, komu musela uvoľniť aspoň kúsok miesta vo svojom srdci... Kubo...
