„Terka! Stíš tú hudbu!“, zavrieskala Nina z kuchyne.
„Poď si ju stíšiť ty“, so smiechom jej odvrkla. Očividne mala dosť provokatívnu náladu, čo však pripadalo zábavné len jej samej.
„Niekto na rozdiel od teba má aj nejaké povinnosti vieeeš“, rovnakým tónom povedala Nina keď nohou rozrazila dvere na Terkinej izbe a vypla hifi-vežu. V jednej ruke držala čokoládové zákusky, ktoré upiekla.
„Tu máš, cokolada je dobra na nervy...“, podsunula jej tanier s koláčmi pod nos, no Terka na ne nechutne zagánila a ďalej si trhala odstávajúce nitky z teplákov.
„Ja niesom nervózna!“, zavrčala s už nie veselým tónom a strčila si hlavu pod vankúš ignorujúc jej obľúbené rozvoniavajúce čokoládové koláče.
„Dobre, ako myslíš!“
Nina sa zvrtla, odpochodovala z izby a zabuchla za sebou dvere. No ani nie o minútu už bola naspäť a tentoraz mávala Terke pred očami jej mobilom, ktorý vyzváňajúci našla kdesi v tom neporiadku v obývačke.
„Čo je?“, neprítomným hlasom povedala do telefónu, ešte stále ju totiž zamestnávala veľmi duchaplná práca týkajúca sa jej rozťahaných teplákov.
„Terry?“
„Kubo?“, položila úplne nezmyselnú otázku pretože nikto okrem neho ju za celý jej život nenazval Terry.
„Noo, hej tak sa volám“, zasmial sa, „tak teda zoberiem tú Finlandiu ok?“
„Ehm... čo?...“
„Ježiši čo je s tebou, šak na dnes večer, zavolal som aj nejakých chalanov, tiež niečo donesú“
„Jaj no jasne, hej“, pomaly si spomínala na to, že boli s Jakubom dohodnuti, že dnes večer u nej doma usporiadajú menšiu párty s niektorými kamošmi.
Jakub to robil najmä preto, aby Terkine myšlienky odviedol od smútku nepríjemných spomienok. Taktika to bola dobrá, no ona sa ešte stále potácala niekde medzi priemernou duševnou vyrovnanosťou a agóniou.
„Aaaa to je kto?“ tajuplným šeptom sa spýtala Nina Jakuba a svoje veľké oči upierala na vysokého sympatického chalana so smutnou tvárou, ale zato s perfektným účesom a so štyrmi piercingami na tvári.
„Hento?“, zazíval Jakub a pozrel sa smerom, kde sa dívala Nina. Chalan sa na chodbe akurát zdravil s Janom. „To je Tomáš... kamoš, celkom v poho týpek. Pekný, že?“, vôbec sa nenamáhal stišovať hlas, čo však ani nebolo potrebné, lebo tých pár ľudí, ktorý boli v byte narobilo dosť hluku, alebo v tom druhom prípade už neboli schopný robiť nič, len bezmocne ležali opierajúc sa o niekoho alebo objímajúc vankúš.
„Hej, zlatý...“, Nina sa trochu začervenala, čo si Jakub očividne
nevšimol, lebo oči mal prižmúrené a pri ústach držal hrdlo fľašky, ktorej obsah mu už tiekol dole hrdlom. Jeho abstinenčné obdobie bolo opäť v keli, čo sa samozrejme v jeho prípade dalo očakávať.
Položil pred seba prázdnu fľašu od nejakej značkovej whiskey, ktorú Terka zobrala zo zásob jej rodičov a s úľavou si vzdychol a oprel sa dozadu o kreslo.
„No vidím chlape, že si si zas riadne dal“. Kubo otvoril oči a pozrel sa do hora, aby zistil komu patrí ten hlas a uvidel nad sebou stáť Tomáša, ktorý sa na neho však nedíval, ale rozopínal si bundu.
„Tak vieš, no... čo ti na to poviem“, povedal Jakub už pripitým hlasom a zasmial sa. Podal mu ruku na pozdrav, no nenamáhal sa vstať. Ani Tomáš si na nejaké veľké privítanie nepotrpel a tak vytiahol z vnútorného vrecka bundy fľašku vodky a sadol si vedľa Niny.
Kubo sa trochu posunul, zase si zívol a s obdivom sa díval na fľašu, ktorú priniesol Tomáš, akoby ešte nemal dosť.
„Hm, tuto Nine sa páčiš“, podpichol ju Kubo, lakťom do nej buchol, no vyzeral, akoby svoju poznámku venoval fľaške extra jemnej vodky. Nina už už chcela niečo povedať, že nech sa do toho nestará, prerušil ich však Terkin hlas, ktorým sa snažila nejako si vybiť nahromadenú energiu čiastočne uvoľnenú alkoholom.
„Boha vy ste neni normálni! Toľko blataaa!!!“, kričala z chodby a kopla do obývačky pár zablatených topánok. „Som zvedavá kto z vás to bude čistiť, lebo ja to nebudem, fuj!“.
Jej hlas však neznel nahnevane, skôr sa na tom neporiadku zabávala. Vošla do obývačky, kde okrem Kuba, Niny a Tomáša bolo hore ešte zopár chalanov, ktorý hrali karty a vyzerali, že čoskoro skončia ako tí ostatní spiaci.
„Inak, vieš o tom, že si prišiel už po záverečnej, že Tomino?“, usmiala sa na neho a trochu neistými a krivými krokmi prešla naprieč izbou.
„Ahoj Terka“, milo pozdravil. Potom však pohľad venoval Nine a červenal sa rovnako ako ona. Terka si sadla vedľa Jakuba z druhej strany a otvorili fľašu.
Aj napriek tomu, že skoro všetci už spali, bola nálada celkom dobrá. Terka absolútne nemyslela na problémy, na nič čo sa dialo okolo a jednoducho si užívala večer. Jakub takisto. Obaja si všimli, že aj Tomáš pokukuje po Nine a využíva každú príležitosť, aby sa jej mohol aspoň letmo dotknúť. Terkin nápad pozrieť si DVD Tinanic mal na jej prekvapenie dosť dobrý ohlas a o takú hodinku už Nina so svojím novým objavom sedela schúlená v jednom kresle, Terka s Jakubom rozvalení na gauči vedľa.
Terka zbožňovala ten film. Asi preto, že bol takým manifestom filmovej romantiky, klasický ľúbostný katastrofický príbeh s nešťastným koncom a aj keď ho videla už nespočetne veľa krát, vždy sa pri určitých scénach neubránila slzám.
Občas jej však pohľad padol od televízora na Ninu a Tomáša. Chvíľkami ich kútikom oka pozorovala a prišlo jej to strašne ľúto. Ona a Alex... zase tie myšlienky... mohla teraz presne v takej polohe ani oni dvaja byť teraz ona s ním... ale nie je... a už nikdy nebude. Rukou si pretrela oči a zhlboka sa nadýchla. Na druhej strane ju napĺňalo také zvláštne šťastie, lebo bola rada, že Nina vyzerá tak šťastne a spokojne. A Tomáša mala naozaj rada, aj keď ich Jakub zoznámil len prednedávnom. Pri ňom sa nebála, že by Nine ublížil.
On nepatril k tým chalanom len na jednu noc, veci bral dosť vážne a vždy vedel niečo múdre povedať... bol to taký „vnútorný filozof“, ako ho nazvala, čiže presne pasoval k Janovi a Jakubovi a práve to vnútorné filozofovanie bolo to jediné, čo Terku vydávať ešte aspoň nejakú energiu na život.
Terke sa zazdalo, že počuje veľmi známu melódiu pesničky The Middle. Chvíľu sústredene počúvala a keď si bola istá, že sa jej to nesníva, vynaložila všetky sily na to, aby sa posadila. Boli tak 4 hodiny ráno, film už dávno skončil, Jakub vedľa nej sedel, pospevoval si a nešikovne si šúľal cigaretu - zvyk, ktorý prebral od svojho brata, no tak dobre ako jemu, mu to ešte zďaleka nešlo.
„Sú v spálni“, s úsmevom na ňu žmurkol, keď si všimol, že sa díva po izbe, kde zmizla Nina s Tomášom. Unavene sa pokúsila aj ona o úsmev, ale pravdepodobne Jakuba, ani to, čo jej povedal poriadne nevnímala. Oprela sa o Jakubove plece, on si automaticky preložil ruku ponad ňu a pokojne a bezstarostne zaspávala.
Miluje ju... prechováva k nej také krásne city... ona to netuší... tak moc mu dôveruje... nemôže ju sklamať... nesmie jej ublížiť... ale je tak krásna...
Jakub mal divné myšlienky, ktoré boli ešte umocnené tým množstvom alkoholu. Terka naozaj nič netušila. Jedine pri ňom sa cítila tak bezpečne, pod ochranou... keď bola s ním, nebála sa a nikdy ju nenapadlo nič iné... V mysli si zhrnula tento večer. Bolo tak fajn... pár kamošov, trochu alkoholu, dobrá nálada a vôbec sa nerozprávali o problémoch.. za celý večer.. taký deň už dlho nezažila a pritom to bolo také jednoduché... Chvíľu na to obaja zaspali...
„Kubo?? Nevieš kde mám čižmy??“, ešte rozospatým hlasom kričala Terka na Jakuba, ktorý sa v kuchyni opieral o linku, očami hypnotizoval rýchlovarnú kanvicu a chvíľu mu trvalo kým sa zorientoval, že na neho Terka kričí.
„Neviem Terry, ale včera si nejaké topánky rozhadzovala po
obývačke“, monotónne zamrmlal, no nebola šanca, aby jeho hlas doznel až k nej na chodbu.
„Už jednu mám!“, zakričala opäť, no Kubovi sa stále zatvárali oči, až sa neudržal a hlavou buchol do skrine nad kuchynskou linkou. Ozval sa rachot a Terka pribehla do kuchne.
„Kde ideš?“, spýtal sa a rukou si šúchal hlavu. Ten úder ho očividne prebral.
„Idem dole kúpiť nesku, hentú žbrndu piť nebudem, neznášam keď tam dole zostáva ten odpad“, rozhodným tónom povedala. Kubo sa uškrnul a klesol na lavičku.
„Myslím, že to máš úplne jedno...“ Terka bola maximálne triezva, dokonca ju nebolela ani hlava, čomu bola veľmi rada, a na to, že spala len zopár hodín ani tá jej únava nebola neznesiteľná. Jakub rannú opicu niesol oveľa horšie, no v porovnaní s niektorými ostatnými, bol na tom ešte aj on veľmi dobre.
„No čo vy holúbkovia?“, veselým hlasom im zaštebotala Nina, keď prikvitla do kuchyne.
„Tebe je hej, čo? Keď si včera nič nepila...“ Jakub sa vystrel na lavičku a rukami si chytil hlavu.
„Ja ti dám holúbkov, do mňa nerýp. Čo si ty vystrájala včera haa??“, spýtala sa Terka Niny. Tá sa len zasmiala a odvrátila pohľad.
„O tom neskôr“, zachichotala sa, „idem pozobúdzať ostatných, chcelo by to tu trochu upratať... ty sa nejako pokús vzkriesiť tohto tu“ a jemne kopla Jakuba no nohy, na čo on vydal nedefinovateľný zvuk, či vzdych alebo čo to malo byť...
„Trápna humoristická relácia, nudný dokument o šimpanzoch, ešte trápnejšia repríza Susedov, správy 24 hodín denne, 20 minútová reklama na špirálu zväčšujúcu objem rias, chorá japonská kreslená rozprávka... nič, nič, absolútne nič relatívne dobré na pozeranie!!!“ Apaticky sa dívala pred seba na obrazovku televízora.
„Dokonca aj MTV je už tak pod úrovňou, že pol dňa pchajú ten Tokio Hotel!“
Ísť do izby zobrať nejaké dvd by bola asi pre ňu veľká námaha a tak jej nezostávalo nič iné, len zapnúť znovu Titanic, ktorý bol ešte stále v prehrávači a navodiť si sentimentálne myšlienky.
Všetci už boli preč, Nina mala nejakú robotu, ktorú bližšie nedefinovala, Jakub sa išiel vyspať domov, byt bol celkom uprataný a Terku zamestnávala neskutočná nuda.
Zamyslená do seba sedela s nohami vyloženými na stole, stále mala v očiach Ninu a Tomáša z minulej noci... ich spokojné tváre, to začiatočné vzrušenie z niečoho nového, tú túžbu byť len a len s ním... dobre si na to spomínala... presne na tie isté pocity... Možno takýmto spôsobom hľadala vlastnú spokojnosť, ale vedela, že 2 krát Tinanic za 24 hodín, strašná nuda, ktorá núti človeka upadnúť do hlbín a neustále pripomínanie si obrázku dvoch tak spokojne vyzerajúcich ľudí, ktorý sa práve dali do kopy jej tú spokojnosť isto neprinesie. Chcela premýšľať, nechcela sa trápiť, len o veciach porozmýšľať s čistou hlavou a na to potrebovala čistý vzduch...
Možno to bol ten stav, kedy človek potrebuje byť sám so sebou, iba sám so sebou. Nemohla to vnútri viac vydržať. Natiahla si bermudy a mikinu, hlavu si zakryla šiltovkou a v zablatených teniskách, v ktorých ešte pred pár mesiacmi chodila behávať dlhé kolečká okolo štadióna vybehla von. Po pár minútach bezcieľnej chôdze na ňu z druhej strany ulice zakričal nejaký chalan. Vlasy jej vyliezali spod šiltovky, nevidela poriadne ani meter pred seba, nie to ešte na neho. Išla ďalej nevšímajúc si ho. Prebehol na druhú stranu.
„Máš cigu?“, spýtal sa.
„A ty máš koľko rokov 10?“, spýtala sa škodoradostným hlasom, keď sa pri nej zastavil malý fagan, ktorý jej bol po plecia. A Terka svojimi 160 cm neprekypovala výškou.
„12“, odpovedal jej, „no tak máš alebo nie?“, naliehavo sa spýtal. Nezmohla sa ani na slovo. Vytiahla z vrecka poloprázdny balík červených marlboriek, podala mu ho a odkráčala preč. „Ďakujem! Máš to u mňa!“ , kričal za ňou chalan. Ona len zdvihla pravú ruku nad hlavu, ukazovák s prostredníkom vystrela do véčka a s gestom mieru sa s ním rozlúčila.
Ďalších pár minút rozmýšľala iba nad tým, či je pohár poloprázdny alebo poloplný. Či by sa malo vravieť mám sa zle, alebo nemám sa dobre. V hlave sa jej vynárali spomienky, ako sľubovala rodičom, keď išla na výšku, že sa zmení, a že všetko bude podľa ich predstáv. Už vtedy jej však mohlo byť jasné, že všetko bude iba podľa jej predstáv. Lenže odísť zo školy nebolo dokonca ani v jej predstavách. Po 2 hodinách nezmyselného prechádzania išla naspäť do bytu. Zase sa dostávala do toho stavu, zase mala pred sebou iba cestu, ktorá sa skladala z omylov a nech stúpila hocikde, bol to zlý krok a späť sa vrátiť nemohla a okolo tmu, bolesť a tmu. Pomaly sa vrátila naspäť.
Všetky veci, ktoré mala oblečené hodila do práčky spolu s teniskami a natiahla si staré, vyťahané tričko so skoro vyblednutým obrázkom Ozzyho Osbourna, čierne nohavice a hodila sa na posteľ do svojej izby. Aspoň že bola unavená a to jej zabraňovalo prehnane rozmýšľať...
Strmý kopec, pod ním len holé ostré skaly... Nedokázala zastaviť, len padala dole rýchlejšie a rýchlejšie. Studený štipľavý vietor jej udieral do tváre. Nevedela či letí, beží alebo nezadržateľne padá.
Skúšala spomaliť, no stále sa približovala. Srdce jej zovrel strach, strach z konca, z neodvrátiteľného konca... Pohľadom sa snažila vyhnúť miestu, kde s neskutočnou rýchlosťou padala. Videla koniec, videla smrť, videla ju pred sebou a hnala sa priamo tam. Na úplné dno, z ktorého sa nedalo vrátiť späť. Po tom presne túžila, to chcela, no teraz keď ho mala pred sebou nepredstavoval pre ňu záchranu, ale záhubu pre telo aj dušu. Prosila Boha nech to skončí, no stále sa približovala. Krv v žilách jej stuhla a vzduch bol stále viac a viac nedýchateľný. Smerovala dole a nemohla sa ubrániť...
Zrazu sa prudko strhla a posadila sa. Päsťami kŕčovite zvierala obliečku na posteli a jej vystrašené oči hľadeli dopredu smerom von oknom, za ktorým sa už pomaly stmievalo. Jej tep bol stále rýchly a po tele jej stekal studený pot. Chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, že to bol len sen. Pomaly si ľahla na posteľ, jej pohľad smeroval na strop a prisahala, že ak niekedy zomrie, nebude to tak ako v jej sne. Nebude ani len sekundu čakať kým to príde, s pocitom, že už to nejde zvrátiť... bude to zlomok sekundy... a koniec...
V byte bola dosť tma, len z kuchyne prenikalo slabé svetlo stolnej lampy, čo bol znak, že Nina je už doma. Terka sa tackavými krokmi pomaly predierala do kuchyne s tričkom siahajúcim takmer po kolená, zachytávala sa skríň, aby nestratila rovnováhu.
V kuchyni za stolom sedela Nina, študovala nejaký dámsky magazín a veľmi zamyslene cmúľala pero v ústach.
„Čau...“, rozospatým hlasom pozdravila Terka a napila sa už studenej kávy, ktorá bola na stole ešte od rána.
„Ahoj...“, odzdravila Nina a ešte stále sa sústredene dívala do časopisu s testom sebavedomia.
„Ozaj... čo teda ten včerajšok... si vravela, že mi povieš... Tomáš a tak...“, sadla si oproti Nine a predstierala záujem o komunikáciu, aby
jej Nina zase tak nevinne nenaznačila, že sa s ňou v poslednej dobe dá málokedy normálne porozprávať a že je trochu divná.
„No... ono už ani neni o čom rozprávať“, nezaujato odpovedala a konečne po dlhom premýšľaní zakrúžkovala odpoveď v teste.
„Ako to myslíš, že neni o čom?“
„Ale tak nebolo to ono... ja neviem proste neni ten typ pre mňa vieš...“, povedala len tak akoby medzi rečou.
„Hm, v posteli nebol najhorší, že?“, zo srandy do nej provokatívne zarýpala Terka.
„No.... nebol.... vlastne.... bol dobrý“, Nina sa zasmiala
„Čo???“, Terke zabehla káva a vyprskla na stôl to, čo mala v ústach, „ty si sa s ním vyspala???“
„No a???“, Nina na ňu nechápavo hľadela.
„A... to ako... boha... si s ním musela ísť hneď do postele??“
„No nemusela!“, škaredo jej odvrkla Nina.
„Ty nie si normálna! Fakt som si o tebe nemyslela, že si až taká hlúpa!"
„Čože?"
„Prečo vôbec nerozmýšľaš nad tým čo robíš, ani keď si triezva?!“
„Boha čo... čo sa do toho ty sereš? To je moja vec čo a s kým robím!“, vybuchla na ňu Nina, lebo od Terky vôbec nečakala takú reakciu. Terka sa odsunula na stoličke, postavila sa a hodila do umývadla pohár od kávy.
„Správaš sa ako šľapka! Tomáš je úplne super chalan! Nemôžeš s chalanmi stále takto zametať, hlavne nie s takými ako je on!“
„On je skvelý chalan možno tak pre teba, to ty potrebuješ takých filozofov, ktorí rozmýšľajú len nad tým, aký je svet blbý, ja sa chcem baviť a s ním sa cítim ako na posedení u psychológa!“
„Tebe by sa veru nejaký hodil, aby si sa spamätala a prestala blbnúť, veď si predsa dospelá!“
„Čo tu ty točíš o dospelosti?!“, už sa postavila aj Nina a zvýšila hlas, „pozri sa na seba! Jediný kto už dosť dlho blbne si ty! V poslednej dobe si úplne odporná, nedá sa s tebou normálne rozprávať a nieto ešte niekam ísť! Ty si tá, ktorá by potrebovala psychológa!!“
„Piče...“, Terka hodila do umývadla aj špinavý tanier, s hnevom v očiach na Ninu zagánila a vyšla na balkón. Nazúrene kopla do stoličky, na ktorej vždy sedávala a zapálila si cigaretu.
„Boha... to je choré! Zajebávať sa, len sa zajebávať a ešte to považovať za zábavu!“, nadávala sama pre seba a dávala si poriadne silné šluky, lebo mala strašné nervy. Nina sa presne tak isto naštvaná zavrela do spálne aj s časopisom a začala do neho čmárať.
„Už mám toho dosť, veď toto neni normálne, to sa nedá vydržať!“, hodila časopis do dverí a vyhŕklo jej pár slzí hnevu. Za chvíľu už len počula buchnutie dverami...
Slúchatka v ušiach, depresiu navodzujúce pomalé balady od Evanescence, prechádzala sa po sídlisku...
Rozmýšľala nad tým čo mala, čo stratila, čo jej ostalo, čo jej ublížilo a čo vlastne chce... Každý jej pohľad na nejaký zamilovaný párik držiaci sa za ruky jej myšlienky ešte viac prehlbovalo... Ponorenie do seba samého, hľadanie pocitov, v úplných útrobách, tam kde už žiadne nie sú, utápanie sa v sebe... Stále jej niečo vytláčalo von tú skurvenú slzu, ktorú tak nenávidela...
Zrazu sa ocitla pred jeho domom. Jej myšlienky, že nenávidí celý svet, lebo celý svet nenávidí ju, celá jej filozofia sa stiahla len na Alexa... žiadne ideálne páry, žiadne myšlienky o tom, čo stratila... nič. Iba nehorázna túžba ostať v jeho objatí, nemyslieť na to, čo je, iba cítiť jeho tlkot srdca, jeho dotyk... pevný, ale zároveň ňežný... a tak zazvonila... Sama nevedela čo ju to napadlo. Mohla skočiť z mosta, hodiť sa pod vlak, predávkovať sa liekmi, keď už nevidela zmysel v ničom. Nikomu by nechýbala a nikto by ju nevidel. Namiesto toho stála tu. V zime, v krátkom tričku, v teniskách a dúfala v spasenie...
„Kto je?“, ozvalo sa z mikrofónu.
„Terka“, ticho povedala a premáhala sa, aby nezačala plakať. O pár minút už stál pred ňou v športovom oblečení, zladený od hlavy až po päty a s výrazom na tvári, akoby ho práve vytiahla z vlastnej svadby.
„Nechcela som ťa vyrušovať...“, v momente jej vyhŕkli slzy a hodila sa mu okolo krku. Pár sekúnd držal ruky spustené pri tele a potom ju jemne od seba odstrčil.
„Nemala by si tu byť“, povedal chladne a celú ju striaslo.
„Potrebujem ťa“, vzlykala a sadla si na schod.
„Prečo si tu?“, spýtal sa jej.
„Nedalo sa to dlhšie vydržať, je to stále horšie a horšie“, cez slzy sa jej ťažko rozprávalo.
„Prestaň... fakt nemám náladu toto počúvať“
„Netráp ma“
„Prečo to robíš? Nesnaž sa vo mne vzbudiť pocit viny! Myslíš si, že keď sa zrazu objavíš v takomto stave, že sa všetko zmení? O čo ti teraz ide? Načo si prišla?“, rozkričal sa na ňu a ak si predtým myslela, že horšie sa už nemôže cítiť, tak toto prešlo všetky hranice.
„Ty si to skončil, ja som ťa nekonečne ľúbila!“.
„Pozri sa na seba, správaš sa ako dieťa! Vyťahuješ staré záležitosti! Všetko sa skončilo, JA už ťa nepotrebujem, ak to ty cítiš inak, ja s tým nemám nič spoločné!“.
„Načo bolo to tvoje ospravedlňovanie prednedávnom?“
„Nechápeš to, ja som nechcel nič vracať do starých koľají, chcel
som to len urovnať, aby sme nemali medzi sebou žiadne konflikty, ale uvedomil som si, že to nepôjde, rozumieš?“
Nevyslovila tú vetu. Nedokázala to, niečo v jej vnútri jej nedovoľovalo povedať to, na čo myslela.
„To dieťa, ktoré som si musela dať vziať bolo medzi nami to spoločné“, na to myslela, na nič iné.
„Ale ja ťa ľúbim“, zašepkala.
„No a čo..“, povedal a otočil sa na odchod.
„Neopúšťaj ma, už to ďalej nezvládnem. Potrebujem ťa.“ Chcela mu povedať všetko. Túžila ho objať a cítiť jeho vôňu. Chcela sa vrátiť v čase. Áno, chcela byť zase dieťa...
„Ale ja teba nie“, povedal a zavrel za sebou dvere.
Prečo si myslela, že keď ju uvidí v takom hroznom stave, že sa v ňom city zmenia? Prečo niekto jeden deň ľúbi a na ďalší deň už nie? A prečo niekto nedokáže prestať ľúbiť, aj keď dostane jasný impulz, že to nemá zmysel?
Zostala sedieť na schodoch, triasla sa od zimy, ale nedokázala vstať, nedokázala sa pohnúť... len tam tak sedela a dívala sa do prázdna... stratila úplne všetko...
Schúlená... opierajúc sa o stenu, pod ťažobou bremena... zvnútra nedýchalo nič iné len prázdnota... zvonka útočila zima a chlad. Chcela naspäť tie chvíle, tie ktoré jej vzal... už nechcela viac trúchliť, chcela naspäť svoje šťastie.. ich spoločné šťastie... Láska k nemu ju dostala do kolien a potom zmizla... zo dňa na deň a ona teraz nedokázala vstať... neschopná bojovať... a jej myšlienky postupne zahaľovali sivé tiene.. Len tá bolesť bola skutočná... prinútila ju padnúť a prosiť... zanechala jazvy, ktoré tak pália, až telo prestáva žiť... Slzy po každej jednej rane a ona ich nevie skryť.... Nedokáže zdvihnúť hlavu... Pomaly sa stráca...
„Slečna, ste v poriadku?“, nejaký starý pán ju chytil za plece a trochu ňou zatriasol. Strhla sa. Uvedomila si, že tam už sedí celé hodiny, je celá premrznutá a unavená.
„Ano... som OK...“, povedala a rozbehla sa po zľadovatenom chodníku a naproti studenému vetru domov.
Začali jej dochádzať sily, ledva sa dotackala pred dvere... Cítila, že keby mala bežať ešte ďalej, asi by sa zrútila niekde na zemi v strede cesty a bolo by jej to srdečne jedno.
Bola celá uzimená, ale už neplakala, taká zlikvidovaná zo všetkého, čo sa posledných pár hodín stalo, že plakať jednoducho nevládala. Rozmýšľala, či sa má zložiť na chodbe a pretrpieť ten čas do nasledujúceho rána, o ktorom predpokladala, že bude ešte horšie, ale jej žalúdok sa hlasno ozýval a tak horko ťažko prekonala cestu do kuchyne. Zobrala si žemle, z chladničky vytiahla asi týždňovú tresku a vyčerpaná si sadla za stôl.
List. Na obruse pod sadou soľničiek s koreničkami ležal vytrhnutý kus papiera, na ktorom spoznala Ninine písmo. Zasvietila malú lampu a pretrela si oči.
...
„Zrejme si neuvedomuješ ako sa v poslednej, už dosť dlhej dobe správaš. K svojmu okoliu si hnusná, nedá sa s tebou normálne vychádzať. Raz si strašný flegmatik hneď chvíľu na to ťa dokáže rozrušiť úplná banalita. Myslela som, že sa to postupom času zlepší, ale je to stále len horšie a ja už naozaj nevládzem. Nevážiš si vôbec nič, čo pre teba ľudia robia. Nechcem sa na to dívať. Nechcem sa dívať na teba. Prestávam si myslieť, že ešte máme medzi sebou vôbec niečo spoločné. Hádam sa raz spamätáš, no ja už pri tom nechcem biť. Nechcem, aby sa zo mňa stalo to, čo z teba a keby som zostala dlhšie, som si istá, že by sa to stalo. Už to proste ďalej nejde. Nina“
...
Terka si list musela prečítať aspoň trikrát, aby jej došli všetky súvislosti a hlavne jeho obsah. S mŕtvym výrazom na tvári vstala a zamierila na balkón. Už jej nevadila ani tá zima, ani vietor. Skrehnutými prstami načala nový balík cigariet a trasúcou rukou si jednu zapálila. Zrútilo sa jej všetko, no sama na sebe si všimla, že je jej to jedno, neplakala, len tam tak stála, nebola schopná ani premýšľať.
Zapálila si druhú. Vonku sa niekto hral s petardami a kopal do smetných košov....
Tretia cigareta... Potom ich prestala počítať. Sedela v kúte balkóna a fajčila jednu za druhou. Neuvedomovala si koľko tam sedí, a že môže nachladnúť, ak nie niečo horšie.
Keď sa asi po hodine a pol pozrela do balíka, boli v ňom 4 cigarety. A už nielen, že nemala silu vstať, už to ani nedokázala. Všetko naokolo sa s ňou točilo a so zavretými očami to bolo ešte horšie.
Po štvornožky sa jej podarilo dostať na záchod, kde sa zavesila o záchodovú misu. Súrne potrebovala zo seba dostať niečo von, no nemala čo. Celý deň nič nejedla a naťahovalo ju naprázdno. Podarilo sa jej však predsa len niečo vydáviť a potom dosť dlho len objímala misu a vykašliavala. Tiekli jej slzy, v očiach ju štípala rozmazaná špirála a neprestajne vzlykala. Nakoniec sa oprela o stenu, chytila si hlavu, tvár
ktorú jej zakrývali mokré vlasy zohla dolu a jej plač sa rozliehal po celom byte. Úplne zmorená a zničená, cítila sa akoby ju niekto zbil. Nemala šancu... absolútne žiadnu šancu.... bola tam sama... sama so sebou... a netúžila byť vôbec s nikým...
