Bola však pravda, že Terka by ani nechcela, aby na jej pohrebe niekto bol. Nechcela by tam tých, ktorí sa celý čas len hrali na kamarátov a v čase, keď najviac potrebovala podporu ju nechali potopiť sa na úplné dno. Nechcela by tam tých, ktorí jej deň jej smrti tak často pripomínali. Prečo by mali byť takí ľudia na jej poslednej rozlúčke? Nechcela ani, aby tam bol Jakub. Nechcela, aby videl jej truhlu, jej rodičov a počúval farárov prejav. Jej duša už predsa lietala vysoko hore, jej prázdna telesná schránka už predsa nič neznamenala. Jakub tam ale predsa len na koniec prišiel. Mal strach. Mal strach pozrieť do očí jej rodičom. Mal strach s nimi prehovoriť. Preto stál iba v diaľke a potichu pozoroval celý obrad. Čakal kým to všetko skončí, kým všetci odídu. Nič si neželal viac ako byť s ňou sám. Naposledy. Chcel jej povedať ako ju miloval.
Poslední odišli jej rodičia. Už sa skoro stmievalo, keď pomaly podišiel k hrobu.
„Terka, čo si mi to urobila...“ Potichu sa spýtal. „Prečo si mi odišla.. Tak ďaleko.“ Slzy sa mu začali tlačiť do očí. Stekali mu po lícach a padali až na Terkin hrob. „Prečo..“
„Prečo tu už nie si. Celé som to pokazil. Mal som ti hneď na začiatku povedať, čo k tebe naozaj cítim. Možno by to všetko zmenilo. Prosím, prepáč mi...“ Jeho plač silnel. „Prečo si mi odišla..“ Kľakol si k jej hrobu a ruky si položil na zem. Ticho tam kľačal. Možno sa modlil, Možno prosil Boha aby jej navrátil život. Aby vyšla z tej chladnej truhly a objala ho. Aspoň raz. Naposledy. Len jeden dotyk. Čakal. Čakal tam na ňu. Ticho kľačal a čakal. Začalo zase pršať, bola už úplná tma, ale on stále čakal.
Jeho čas sa zastavil. Poslední ľudia, ktorí boli v ten večer na hroboch odišli a starý hrobár zavrel veľkú zhrdzavenú bránu. Ostal tam sám. Potichu plakal. Pomaly utíchali zvuky z neďalekého mesta, zhasli pouličné lampy a okolo neho ostal už iba šum vetra a padajúcich kvapiek studeného dažďa. Ale on stále bezhybne stál a prosil Boha, aby jej daroval ešte jedinú chvíľku života.
„Vieš raz som niekde počul, že ľudia sú s nami z troch dôvodov...“, povedal hlas a potom zakašľal. Kubo zdvihol pomaly hlavu, no všetko videl kvôli slzám rozmazane. Pretrel si oči a zaostril pohľad. Pred ním stál mladý chalan v podivnom dlhom kabáte.
„Kto si?“, opýtal sa Jakub.
„Nechceš počuť tie tri skupiny ľudí? Možno si tým vyjasníš pár vecí..“
„Aké tri skupiny ľudí? Daj mi pokoj...“, povedal neznámemu a posadil sa na múrik, na ktorom pred chvíľou kľačal. „Mne nezáleží na nejakých hlúpych skupinách...“ Chytil sa za tvár.
„Ale záleží. Preto som tu.“ Nedal sa chalan.
„Kto do prdele si.. Vypadni..“
„Sú tri dôvody, prečo s nami ľudia bývajú.“ Napriek Jakubovmu nezáujmu pokračoval.
„Buď s nami ľudia bývajú iba na krátko, to sa stáva najčastejšie...“, začal rozprávať
a sadol si vedľa Jakuba, „to sú ľudia, ktorí do nášho života vstúpia len na krátku dobu, niekto ťa pustí prvého do autobusu alebo do niekoho drgneš, predavačka v obchode, s ktorou sa zakecáš, rozumieš?“
„Áno, ale...“
„Ale?“, spýtal sa prekvapene chalan.
„To predsa nie sú vzťahy medzi ľuďmi“, oponoval mu Jakub.
„Ale je to vzťah, chvíľu si ho zapamätáš, premýšľaš nad ním, po chvíli mu už ale nevenuješ pozornosť. Potom sú to ľudia, ktorí do našich životov vstúpia na určitú dobu, môžu to byť mesiace, roky... a títo ľudia vstúpia do nášho života, aby nám pomohli, ukázali cestu... S týmito ľuďmi nadviažeme kontakty, spriatelíme sa s nimi, no keď nám pomôžu, keď splnia ten dôvod prečo vstúpili do nášho života, tak potom odídu a idú svojou cestou..., rozumieš?“
„Niečo ako anjeli, ktorých nám poslal Boh, aby nám ukázali správnu cestu a potom si ich povolá naspäť?“, zaujímal sa Jakub.
„Asi tak nejako, akurát, že sú to normálni ľudia, môže to byť napríklad aj zamestnávateľ, ktorý ťa zamestná a potom dostaneš výpoveď... Ale vstúpil do tvojho života, a niečomu novému ťa naučil, niečo ti predal. Nejako prispel do tvojej cesty životom.“
„Čo je tá tretia skupina?“
„To sú ľudia, ktorí do našich životov patria, ktorí sú jeho súčasťou a budú ňou navždy, väčšinou sa tým myslí rodina, no rodina nie je len mama, oco a súrodenci... rodina je tvoj najlepší kamarát, babka od susedov, ktorá sa ťa každé ráno spýta ako sa máš a keď si chorý tak ti donesie citróny chápeš...“
„Tebe ide len o to, aby si ma ešte viac rozplakal, rozjebal a zničil?“ spýtal sa Jakub chalana tónom, akoby ho obviňoval za to, čo sa s ľuďmi deje už tisícky rokov.
„Ak ti to pomôže pochopiť tú nepochopiteľnú podstatu ľudského správania, tak potom áno...“, odpovedal mu chladne a Jakub si zrazu všimol, že drží v ruke niečo zaujímavého tvaru, čo hneď upútalo jeho pozornosť.
„To je krídlo?“, spýtal sa ho a ukázal na tú vec, ktorú držal v ruke.
„Toto?“, chalan sa pozrel na svoju ľavú ruku, v ktorej držal niečo zažltnuté, „áno, je to krídlo... bolo..“, povedal smutným hlasom a vystrel ruku. Jakub zbadal, že krídlo je dolámané a že kúsok druhého mu trčí spod kabátu.
„Ty si anjel?“, Jakub nedokázal zakryť vzrušenie.
„Myslím, že si pochopil“, odpovedal chalan a postavil sa. Jakub sa na neho díval a nebol schopný ani slova, hoci sa ho chcel spýtať tak veľa.
„Pošpinený, pošliapaný, odkopnutý anjel s odtrhnutým krídlom“, povedal a hodil Jakubovi kusy jeho krídla, ktoré držal v ruke.
„Počkaj!“, zakričal na neho Kubo a postavil sa, „nechoď preč! Prečo mi ho dávaš? Naozaj sa s ním už nedá nič spraviť?“, kričal za ním Jakub a mával na chalana s jeho zlomeným krídlom. Zastavil a otočil sa.
„Ja ho už nikdy nebudem potrebovať“, povedal. „Dostal som ten najhorší trest“
„Trest? Aký trest???“
„Ty to nechápeš? Ja som ju mal chrániť. Ja som mal zabrániť tomu, aby zomrela. Lenže som zlyhal. Preto mi udelil trest. O Terku sa nemusíš báť. On sa postará o to, aby už nikdy nevyronila ani slzu. Postará sa o ňu.“, povedal so slzami v očiach, otočil sa a zmizol. Nebolo ho a Jakub stískal v studenej ruke jeho zlomené krídlo...
Zobudil sa. Všade bola tma a pršalo na neho. Ležal na studenom múriku a ruku kŕčovite zvieral, ako by v nej mal niečo dôležité, čo nechcel pustiť. Držal tam kúsok zmočeného zažltnutého krídla. V šoku sa posadil a vydesene sa naň pozrel. Bol príliš slabý.
„V ktorej skupine bola Terka?“ Spýtal sa, pričom sa pozeral na hviezdy.
„Nikdy som sa ho nepýtal ako sa vtedy cítil, myslím, že by mi to ani opísať nedokázal a keby aj áno, ja by som mohol len súhlasne prikývnuť, potľapkať ho po pleci a povedať, že viem ako sa cíti a pritom si absolútne vôbec nedokážem predstaviť ako sa cítil...“
Martin mlčal. Nenapil sa z pohára, nepohol sa, nepovedal ani slovo. To, čo mu porozprával Jano ho úplne vyviedlo z rovnováhy a Jakuba začal vnímať úplne inými očami. Nie plnými ľútosti, ale obdivu...
„Myslím však, že sa modlil...“, pokračoval Jano, keď Martin nič nevravel. „Vieš, keď sa pomodlíš, tak ti to vyjde, ale len keď sa pomodlíš naozaj, srdcom... Jakub sa modlil a prosil Boha, aby mu pomohol, aby mu to pomohol pochopiť a hlavne prežiť to, pretrpieť to... Mnohí ľudia tomu neveria, že vraj spravodlivosť neexistuje lenže väčšina ľudí sa na Boha obracia len keď niečo potrebujú a to je zlé. Mali by sme sa s ním rozprávať a nie len cez modlitby. Poďakovať mu, keď nám niečo vyjde, povedať mu čo máme nové... Boh nás neustále skúša a dáva nám znamenia. Stačí, aby sme ich rozpoznali a môžeme s ním komunikovať...“
„Prepáč Jano, ale toto sú hovadiny. Terka predsa za celý svoj život nikomu nič zlé neurobila. K potratu ju prinútili rodičia, depresie jej spôsoboval ten dementný Alex a jeho kamaráti, zabila sa lebo už nezvládla to, že je každému len na obtiaž, nevravím, že urobila dobre, ale zober si koľko ľudí robí presne to isté a aj horšie. Zabíjajú a nie z donútenia ako ona, niektorí ľudia vraždia! A nemajú depresie, ale sú to oni, kto ich spôsobuje iným a zabíja ich tak. A áno, sú to aj samovrahovia, ale nezabijú len seba, okrem toho aj mnoho ďalších ľudí a ty mi tu teraz tvrdíš, že keď sa budeme modliť, tak všetko bude fajn???“, spýtal sa Martin Jana trochu hrubším tónom.
„Maťo, ja som nepovedal, že všetky zlé veci, ktoré sa Terke stali a aj jej smrť, že to bolo spravodlivé, ja len vravím, že sa to stalo z určitého dôvodu, lebo sa to jednoducho malo stať, pretože všetko sa deje z nevyhnutnosti, ale len na nás záleží koniec, ako sa k veciam postavíme, ako im dokážeme čeliť a riešiť ich.“, povedal Jano a zatriasol už druhou prázdnou fľašou či v nej ešte niečo nezostalo.
„Kde bol toľko vlastne Kubo?“, zmenil Martin tému, keď počul ako štrngajú kľúče vo dverách, „už tu sedíme vyše troch hodín...“
Ako prvý vbehol do obývačky Kubov pes Benny a hneď sa zvalil do svojho košíka, pochopiteľne unavený z vyše trojhodinovej prechádzky.
Za ním vošiel do obývačky aj Jakub, ktorý už vyzeral byť celkom v pohode, s normálnym výrazom na tvári, takéto viac hodinové vychádzky po čerstvom vzduchu mu vždy prospievali. Dokonca sa aj usmieval.
„Heh, čau Miňo, ja som totálne zabudol, že si mal prísť soráč, musel som sa ísť prejsť...“, ospravedlňoval sa Kubo a vo dverách obývačky si vyzúval číny. Martin nič nehovoril.
„Čo je s vami?“, spýtal sa Kubo. „Boa vy musíte chlastať aj v sobotu ráno“, zasmial sa keď uvidel jednu prázdnu fľašku becherovky a jednu od vaječného likéru na stole a prišiel bližšie, aby sa pozrel či mu niečo nenechali. No jeho pohľad upútalo niečo iné ako fľaše. Otvorený fotoalbum a z neho Terka dívajúca sa na neho s úsmevom na tvári v letných šatách. Bolo to niekedy v lete, keď Jakub začínal pracovať a Terka končila tretí ročník. Boli sa s Jakubom prejsť po horách a vyšli odtiaľ až keď zapadlo slnko...
Jakub chytil album do ruky a po líci mu stiekla slza...
„Oči ako tie tvoje...“, zašepkal.
