„Ahoj Terry“, pozdravil Jakub a sadol si vedľa nej. Usmiala sa na neho. „Zase kreslíš niečo, o čom potom povieš, že je to odpad?“, spýtal sa.
„Možno“, povedala, „ale upokojuje ma to“.
Všimol si ich Alex. Zadíval sa na nich škaredým pohľadom, ale ani sa nepohol.
„Ježiši, veď chytaj ty somár!“, zavrieskal na neho Lukáš. Alexa však teraz najmenej zo všetkého trápila basketbalová lopta. Len tam stál a pohľadom vraždil Jakuba, ktorý sa rozprával s Terkou.
„Terka triedna ťa volá!“, zakričala na ňu Nina. „Máš ísť zobrať to rádio z kabinetu, Bež nech zas nemá reči, že musí všetko vláčiť sama“. Terka sa zdvihla.
„Musím ísť“, povedala Jakubovi. „Daj si“, a podala mu snickers, „Ja už mám na dnes dosť“, dodala s úsmevom.
„Diky. Ahoj“, povedal a Terka odišla.
Jakub sa postavil a išiel smerom k telocvični, kde mal nasledujúcu hodinu. Keď Terka vošla do budovy, Alex sa rozbehol za Jakubom.
„Hej ty vlasatý!“, zakričal na neho. Jakub sa otočil.
„Nechaj moju holku láskavo na pokoji“.
Jakub sa zadíval o pár cm vyššie do jeho očí.
„Sme len kamaráti“, povedal.
„Ona nepotrebuje kamarátov, ona má chalana – mňa!“, povedal Alex výhražným hlasom.
„Jaj, tak prepáč, ja sa odsťahujem..“, povedal. „ešte niečo?“
„Kurva netrep pičoviny a nájdi si na obťažovanie niekoho iného.“ Alex začínal byť nervózny.
„Ja ju obťažujem?“, spýtal sa Jakub „vravela ti niekedy, že ju obťažujem??“
„Nie! Ale to vravím ja...“ Alex ani nestihol dopovedať a Kubo mu skočil do reči...
„Tak ťahaj prosím ťa... Myslíš, že keď máš dva metre tak sa z teba poserem?“
Kubo sa otočil a pobral sa do šatne. Alex tam ostal stáť, nechápal čo sa deje. V škole ho väčšinou všetci rešpektovali. Najmä kvôli jeho spoluhráčom, ktorí sa vždy za neho postavili.
Jakub na neho ani nepozrel, otočil sa a pokračoval v ceste k telocvični.
„Pamätaj si, čo som ti povedal! Nelez už za ňou, lebo skončíš zle..“, zakričal za ním Alex.
Kubo si odpľul na dlážku a bez akéhokoľvek náznaku že vnímal Alexa vošiel do budovy.
„Kto to bol?, spýtal sa Lukáš, keď sa Alex vrátil na ihrisko.
„Ten debil Jakub z chaty, hovoril som ti o ňom“, povedal, „stará sa mi do ženskej“.
„Poriešime čosi?“, s úplnou vážnosťou navrhol Lukáš.
„Neviem... nechcem problémy...“
„Ako len chceš, môj brat včera prišiel z Anglicka, aj ja mám večer voľno. Keby si teda chcel, tak len daj vedieť“
„Ja som ho len chcel odohnať“, povedal Alex, „fakt nechcem problémy“, zopakoval.
„Ty by si ich predsa nemal, ja by som to vybavil“
„Vieš, lezie mi na nervy. Chcem aby pochopil, že Terka je moja, aby ju nechal na pokoji. Možno by nebolo na škodu dať mu to najavo aj nejako inak a nie len slovami, ale...“
„Ale čo?“, spýtal sa Lukáš.
„Ani len neviem kde býva, kde chodí, nepoznám ani jeho priezvisko“, povedal Alex, aby zakryl, že má strach.
„Neboj sa, všetko zistíme...“ povedal Lukáš.
„Ja neviem, čo keď sa to dozvie Terka?“
„Nechaj to na mňa Alex, ok? Už sa o to nestaraj, ja to vybavím a ty z toho problémy mať nebudeš“
„Dobre bracho, diky“, povedal Alex a pomalým krokom odišiel preč.
Nebol si istý, či urobil dobre. On sa biť nechcel, nebol to jeho štýl. Rád sa síce ukazoval, ale do bitky sa fakt nechcel púšťať. Na rozdiel od neho, Lukáš sa v bitkách priam vyžíval. Chcel to všetko vybaviť, aby v tom Alex vôbec nefiguroval. Pre neho to bolo na dennom poriadku. Zbiť niekoho. Niekedy len bezdôvodne... pre srandu. Alex sa aj napriek tomu trochu bál. Ak mu nejako moc ublížia, každému bude jasné, že to bolo kvôli nemu. Aj Terke. Nechcel potom vidieť jej reakciu. Hrozilo, že by ju stratil. A to ho hnevalo viac ako predstava Jakuba ako jej kamaráta.
Bol večer. Terka vešala prádlo na balkóne, všetko podľa veľkosti a farby, samozrejme, aby to bolo podľa predstáv jej mamy. Ešte aj štipce podľa farby. Úplne znudene vystierala každý kus oblečenia. Nemala čo robiť. Alex mal zápas a Nina pomáhala zariaďovať mame ich novootvorené kaderníctvo. Na ostatné baby nemala náladu. Aj tak isto idú niekde chlastať, pomyslela si. Keď skončila s domácimi povinnosťami, zavolala Jakubovi. Možno on bude mať náladu ísť von, len tak si niekde sadnúť a porozprávať sa.
„Prepáč Terry, nemôžem, mám nejakú robotu.“
„A kedy skončíš?“, spýtala sa.
„Ja neviem, vyzerá to byť nadlho, robím s brachom kuchyňu“, povedal smutne.
„To nič, tak zajtra v škole, ahoj“
„Ahoj a nehnevaj sa“. Položil.
Ležal doma na posteli, počúval depresívne pesničky od My chemical romance a pozeral si Terkine staršie kresby. Nemal žiadnu robotu, tiež sa nudil. Klamal jej. Nie že by s ňou nechcel ísť von, ale nemohol. Nechcel provokovať Alexa, nechcel mať s ním zbytočné konflikty a aj tak stále rozmýšľal nad tým, či mu hovoril pravdu. Znovu sa zahĺbil do jej kresieb. Pozrel na plačúceho chlapca sediaceho na lavičke.
„Tak rád by som bol teraz s tebou“, povedal potichu. Do izby vbehol jeho brat.
„Nejdeš s nami na pivo?“, spýtal sa Jano a v rýchlosti skočil do skrine, kde sa začal prehrabávať v kope rozhádzaných handier.
„Nie... nejak nemám náladu...“, odmlčal sa.
„Vzchop sa trošku, je tu Marek na aute, ideme do Tarantule. Poď, aspoň sa preberieš...“
„Tak fajn“, povedal Jakub po chvíľke premýšľania. „Bude sranda“
Vstal a otvoril skriňu. Vybral z nej čiernu mikinu, ktorú si na seba natiahol. Vypadol z nej obal od snickersu. Zdvihol ho zo zeme.
„Tak rád by som bol s tebou“, povedal si pre seba.
„Čo?“ Spýtal sa Jano, „heh, veď ty nemáš rád snickers.“, zobral mu ten obal a hodil ho na stôl.
Chalani sedeli v Tarantuli, popíjali pivo a rozprávali sa. Jakub na tom nebol najlepšie, ale nechcel im znepríjemňovať večer svojimi problémami, a tak sa snažil, aby na ňom nič nebolo vidno, čo sa mu vždy tak dobre darilo. V hlave mal ešte stále Alexa, ten jeho povýšenecký tón a veľkú nerovnicu, na ktorej jednej strane bolo kamarátstvo a na druhej konflikt, ktorému by sa najradšej vyhol.
„Braško, ozaj, čo ty s tou holkou čo ťa to minule doviezla... Ešte si ju nezbalil?“, snažil sa ho rozosmiať Jano. Jakub sa ale iba pousmial a povedal mu, že má chalana. Sedela s nimi aj Zuzka, dievča, ktoré Jano balil.
„Prečo ho navádzaš na také veci?“, pichla Jana dvoma prstami pod rebra a pritom sa začala smiať.
„To bol vtip zlatko.“ Jano sa usmial a podpich jej vrátil. „Skočím ešte pre borovičku“, zdvihol sa „ste akýsi pokapaní“
Jakuba po treťom pive začali napádať až príliš depresívne myšlienky. Aj on patril k ľuďom, ktorý po pár pivách chceli všetko riešiť a dávať do poriadku.
„Chalani idem von na cigu...“, postavil sa.
„Čo si nezapáliš tu?“, spýtal sa ho Marek.
„Chcem sa trochu vyvetrať, je tu akýsi divný vzduch...“
Kubo vyšiel z baru a zapálil si cigaretu. Sadol si na obrubník a začal písať Terke smsku. V tom si k nemu prisadol chalan v tmavej mikine s kapucňou, ktorá mu zakrývala tvár.
„Počuj, más oheň? S chalanmi by sme si chceli dať fínske, len nemáme oheň. Nehelfol by si mi?“
Kubo súhlasil a tak s nim odišiel do jednej temnej uličky, ktorá bola pár barákov od baru.
„To je on?“, spýtal sa jeden z party.
„Áno...“ odpovedal mu chalan v kapucni. V tom z tmy vyletela do Jakubovej tvare päsť, ktorá ho v momente zvalila na zem. Nestihol sa vôbec pozviechať a hneď utŕžil niekoľko kopačiek do brucha a nôh. Všetci tam doňho začali búšiť, akoby ho chceli umlátiť na smrť. Jakub cítil v ústach krv. Keď ostatní traja skončili, chytil ho za mikinu pod krkom asi najväčší z nich.
„Počúvaj ma!“, pritiahol si ho k tvári „ešte raz budem počuť, že si sa čo len pozrel na Terezu, tak prídem znova, ale to už nebude len o týchto pár modrinách.“
„Lukáš?“, zamrmlal Jakub. Ústa mal plne krvi.
„Chápeš, čo som ti povedal?“, zatriasol s ním, pričom mu udrel hlavu o zem.
„Asi nie.“ Jakub si odpľul. Jeden z nich mu v momente vypálil ďalšiu facku.
„Čo si to povedal? On si myslí, že si zo mňa môže robiť piču!“, zasmial sa, postavil sa a ešte mu uštedril jednu kopačku do brucha.
„Poďme preč“, povedal ostatným a celá parta sa pomaly stratila v tme noci.
Jakub tam ešte chvíľu ležal. Len tak ležal a rozmýšľal, čo sa to stalo. Popritom na chodník odpľúval krv.
„Čo som komu urobil..“ Potichu zastonal a pomaly sa postavil, chytil sa za ruku, ktorú mal odretú, že mu bolo až mäso skoro vidno a pomaly začal kráčať naspäť do baru.
„Čo sa ti stalo, blázne?“, spýtal sa zarazene Jano, keď ho uvidel stáť vo dverách Tarantule.
Kubo si pomaly medzi nich sadol.
„Ale, spadol som zo schodov“, povedal ironicky.
„No tak hovor preboha čo sa ti stalo?“, spýtal sa ešte raz Jano.
„To ta tvoja holka, čo som ju mal baliť“, povedal nervózne.
„Čo s ňou?“
„Niekto si mysli, že nie je dobré, že sa spolu kamošíme...“ Jakub si odpil zo svojho nedopitého piva, ktoré ho ale na perách poriadne zaštípalo.
„Kto ti to urobil??“
„Taký Lukáš a jeho banda...“, povedal Kubo, aj tak vedel že ho nepozná. „Posratí basketbalisti“, zašomral si popod nos.
„To čo je za Lukáša?“, ťahal z neho Jano čo najviac informácií.
„Taký týpek od nás zo školy... Druhák je teraz sami zdá...“
„Nie je on z Lánskej? Taký nabúchaný, vždy nagelované vlasy, nie?“, zapojil sa do rozhovoru Marek.
„Hej, asi hej...“, potvrdil mu to Jakub.
„Poďme toho parchanta poznám, ideme ich pozrieť“. Marek sa zdvihol a za nim sa zdvihli aj ostatní. „Mali by sme im vysvetliť, že určité veci sa proste nerobia.“
Autom sa zviezli z Rozkvetu, dolu na Lánsku a pomaly išli po
hlavnej ceste, a obzerali sa po okolitých húfach ľudí, ktorí by mohli byť asi oni.
„Aha, tam sú!!“, zakričal Marek a zastavil auto, až mu zapišťali pneumatiky. Odparkoval ho, bližšie ku krajnici a všetci z neho povyskakovali. Keď si Lukášova parta uvedomila, že tí vytočení chalani, ktorí bežia ich smerom, bežia práve na nich, sa tak isto rozutekali, ale každý iným smerom. Jano, Marek a ešte jeden jeho kamarát sa tiež rozdelili, a každý bežal za jedným. Marek bežal ako vyhladovaný lev, ktorý naháňa svoju korisť. Keď dobehol Lukáša, zdrapil ho zozadu za plece a zhodil ho na zem.
„Postav sa!!!“, zakričal naňho. „Nebudem ta mlátiť, keď ležíš na zemi!!!“
Lukáš sa pomaly a so strachom postavil zo zeme a v tom hneď dostal ranu od Mareka, ktorá ho opäť na tú zem položila.
„To čo bolo!!!“, spýtal sa ho. „Kurva postav sa!!!“, znova zakričal. To sa už ale Lukáš postaviť nechcel a tak mu k tomu Marek pomohol. Po ďalšej rane sa začal zviechať na zemi a prosíkať ho, aby ho nechal tak.
Keď sa po chvíli vrátili za Jakubom, ten sedel na obrubníku bez akéhokoľvek pohybu, bez akejkoľvek známky života sa strácal v nevedomosti.
„Čo sa to deje?“, pýtal sa sám seba.
„Kubo kašli na nich, je to banda debilov“, chytil ho za plece Jano.
„Heh, ti mali mamrdi dostali čo preto“, zasmial sa Marek keď prichádzal. „Čo mu je?“
„Trochu to nezvládol... Mali by sme isť domov...“, povedal Jano a zobral Jakuba do auta. Marek ich zaviezol hore na Rozkvet a tam Jano Jakuba trochu ošetril.
Na druhy deň ráno sa Jakub ledva pozbieral z postele a hneď išiel do kúpeľne. Doma ešte všetci spali. Pozrel sa do zrkadla a na oku mu svietil tmavomodrý monokel.
„Škoda že to nebol len sen...“, zamrmlal si a začal si preväzovať obväz, ktorý mal na ruke.
„Čau, no ako sa cítiš?“, spýtal sa ho Jano, ktorý za nim došiel do kúpeľne.
„V pohode, len to trochu štípe“, usmial sa Kubo.
Jano zobral z maminej lekárničky octanovú masť a natrel mu ňou tu ruku. Spolu to potom zaviazali.
„Čo povieš mame?“, spýtal sa Jakuba.
„Myslíš že si to všimne?“, zasmial sa a začali sa dohadovať na historke o páde zo schodov, ktorý im obom prišiel ako najlepší nápad ako sa vyhnúť zbytočným otázkam ich jediného rodiča.
Jakub nešiel do školy. Cely týždeň. Nechcel nikoho vidieť, s nikým sa rozprávať. Hanbil sa sám pred sebou, no na druhej strane vedel, že nemal šancu. Nechcel vidieť nikoho, ani Terku. Nie v tej chvíli. A nevedel či ešte vôbec niekedy. Vedela o tom? Pochyboval. Ale ak nechcel, aby sa to s ním nabudúce skončilo ešte horšie, musel sa držať bokom. Rozmýšľal ako sa mu zmenil život odkedy ju stretol. Napádalo ho veľa vecí. Už nechodil domov so smútkom, už sa bavil v spoločnosti, cítil sa ak nie šťastný, tak aspoň vyrovnaný. Ale nič nie je až také jednoduché. Niečo to vždy musí pokaziť. Prečo by on mal byť šťastný? Veď sa o to nijak nezaslúžil. Také myšlienky mu chodili po rozume. Obviňoval len sám seba...
„Nehovor mi, že ti to spravil Jakub“, podpichol Alex Lukáša, keď ho uvidel so zlomeným nosom. Mali tréning a ako obvykle naň zase prišli prví. Telocvičňa a jeden pár košov bol ich život.
„Nie, to ten jeho podrbaný kamoš ťo sa vyváža každý týždeň na inom aute.“
Lukáš vrazil päsťou do parkiet, ktorými boli obložené steny telocvične. „Malý chlapček sa hneď išiel vyplakať bráškovi na rameno a bolo to. Hajzel!“
„Kľud Lukáš, ja som ti hovoril, nechaj to. Nemám z toho dobrý pocit.“
Alex zobral loptu a začal si s ňou driblovať.
„Ticho ide Terka“, zaškrtil Lukáš debatu a rozbehol sa pod kôš. „Nahraj!!“
„Ahoj Lukáš, pre boha, to čo máš z nosom?“, zakričala naňho Terka, keď prišla za Alexom na tréning.
„Ale čapli nás včera náckovia.“, vyhol sa pravdivej odpovedi. Vedel, že keby sa Terka dozvie pravdu, bolo by zle. Hlavne na Alexa, a to on ako jeho kamarát nemohol dopustiť. Terka objala Alexa a dala mu pusu.
„Ako sa máš zlatko?“
„Ale vieš... henten magor nás tu chce dneska držať až do ôsmej“, nahnevane jej povedal.
„To je nespravodlivé“, smutne povedala, „myslela som že dneska pôjdeme do toho kina.“
„Zlato, pôjdeme inokedy“. Alex jej toto hovoril veľmi často. A tiež Terka túto vetu neznášala. Obyčajne baby väčšinou žiarlili, na iné holky, ktoré obletovali ich chalanov, ale Terka mala väčší problém pravé s basketbalom, ktorý sa veľmi vážne staval do ich vzťahu.
„No nevadí. Pôjdem s Ninou do toho Alfreda. Vraj to tam je
pekné.“, povedala Alexovi, akoby chcela aby začal žiarliť.
„Len mi tam nebaľ žiadnych sexošov, lebo budem zlý...“, zasmial sa. Pre Terku bolo veľmi ťažké vyprovokovať Alexa k žiarlivosti. Až sa jej niekedy zdalo, že je mu s ňou úplne jedno, ale vždy keď dostala takéto pochyby, urobil niečo, čo jej podlamovalo kolená. Kúpil jej kyticu ruží, raz ju dokonca pozval na let vzdušným balónom.
Bolo to nádherné. Celý deň bol podráždený. Predstieral jej to, aby začala pochybovať. Aby dostala strach. Že už ju nemiluje. Až nakoniec ked ju presvedčil, že idú pomáhať Lukášovi s opravovaním chaty, ktoré mali dohotnuté už celý týždeň. Auto ich doviezlo na odľahlú lúku nedaleko mesta, tam na nich čakal obrovský vzdušný balón. Iba oni dvaja a neuveriteľná prechádzka ponad Považskú Bystricu. Prekvapil ju s tým. Keď to uvidela, vhrnuli sa jej slzy do očí, pretože vôbec nečakala, že by sa tento pochmúrny deň, na ktorý chcela čo najskôr zabudnúť, mohol skončiť takto.
Večer Terka čakala Ninu pred domom Kultúry. Pomaly si tam prestupovala z nohy na nohu a snažila sa takto preskackať cez jeden obrubník, keď na ňu Nina zozadu zavolala.
„Terkaa, sorry že meškám, ale ten autobusár to zobral cez Kukučínku...“
Terka sa otočila a provokatívne jej odvrkla.
„Jasne, ako vždy...“ Obe sa zasmiali a spolu vošli do Alfreda.
Objednali si horúcu čokoládu, vďaka ktorej bolo Alfredo známe po celej Bystrici. Podnik bol v ten večer pomerne prázdny a tak ich nikto nerušil v odhaľovaní najnovších klebiet. Po chvíli ako tam tak sedeli a blábosili si Terka uvedomila, že už dlho nevidela Jakuba. Dokonca ani v škole ho nestretávala.
„Nevieš čo je s Kubom?“, spýtala sa Niny.
„S kým? Jaj, to ten čo si ho vtedy kriesila?“, nechápavo sa pozrela na Terku. „Neviem, ozaj, to čo bolo za paka? Že ta obťažoval? Či čo.“, spýtala sa jej.
„Nie, čo? To si kde zobrala?“, začala sa smiať. „Kubo je v pohode chalan...“
„No, ja len, že naposledy som ho videla veď, keď mu Alex vysvetľoval aby sa k tebe už viac nepribližoval, som si myslela, že ti niečo urobil.“
„Čo mu vysvetľoval??“, Terka spozornela.
„Ja neviem, ja som to počula len z diaľky. Ale hovoril tam čosi o obťažovaní a tak.“
„Ja ho zabijem!“, nahnevane si Terka zašomrala.
„Prečo, povedala som niečo zlé?“
Terke sa to zdalo zvláštne, nemohla na to prestať myslieť. Ale to že jej Jakub ani nezavolal, ani nenapísal jej iba potvrdzovalo Nininu teóriu o Alexovych vyhrážkach.
„Čo je s tebou, dlho som ťa nevidela, prečo nechodíš do školy?“, volala na druhy deň Terka Kubovi.
„Som chorý“, povedal.
„Aha. A ako ti je? Nemám ťa prísť pozrieť?“
Terka sedela doma na zemi a snažila sa sústrediť na nemčinu. Moc sa jej to však nedarilo, tušila, že niečo nie je v poriadku.
„Nie, ja... mám teplotu, nechcem, aby si ochorela“, zaklamal.
„Dobre no... ale keby si niečo potreboval..“
Ani ju nenechal dokončiť vetu.
„Ja viem Terry, ďakujem, ahoj“, a zložil.
Nechápala. Vyhýbal sa jej? Nechcel s ňou ani hovoriť? Prečo? Naozaj je pravda, že sa mu Alex vyhrážal?
„... no a vieš, sedeli sme tam a on zrazu za mnou prišiel a spýtal sa ma, či by som s ním neskočila na kávu! Bola som z toho úplne mimo...“, vzrušene rozprávala Nina Terke, keď o pár dní išli spolu po meste. Terka so sklonenou hlavou sledovala šnúrky na svojich čínach a vôbec nevnímala, čo jej hovorila Nina.
„Počúvaš ma vôbec?!“, Nina ju prebrala do reality.
„Jasnačka“, povedala Terka, „išli ste si s babami sadnúť a Monika tam doviedla toho svojho gigola“
„Veď o tom som ti rozprávala pred 15 minútami, čo je preboha sa tebou?“
„Sorry, som akosi mimo“, povedala.
„No tak to vidím“.
Stretli Jana. V jednej ruke držal zmrzlinu, a druhou Zuzku okolo pása. Usmieval sa od ucha k uchu.
„Kubo ešte nie je zdravý?“, spýtala sa Terka.
„Ahoj, no ten čokel mu už zišiel, ale tú ruku ma ešte stále obviazanú.“, zasmial sa Jano.
„On ma obviazanú ruku???“, začudovane sa spýtala.
„Ty o tom nevieš? Myslel som, že... no... teda... Kubo mal takú nehodu...“
„Čože???“, Terka bola ešte viac prekvapená, „čo sa mu stalo?“
„Hm, spadol zo schodov“, povedal Jano a v duchu sa uškrnul.
„Aha... tak, nech sa mu to čím skôr zahojí“, povedala Terka a spolu s Ninou odišli preč.
Teraz už nerozumela vôbec ničomu. Dokonca jej ešte aj klamal, že je chorý, akoby bola hanba, že spadol. Tomu však neverila.
Jedine možné východisko bolo to, že v tom musí mať prsty Alex.
Hneď mu aj zavolala.
„Čo si hovoril Kubovi??!!“, nahnevane sa ho spýtala.
„Čo by som mu mal ako hovoriť zlatko?“, nechápavo, ale s narastajúcou nervozitou sa jej spýtal. Z Terkinho hlasu tušil, že sa to asi prevalilo.
„Nina mi povedala, že si sa mu vyhrážal, že sa mi ma vyhýbať!!“, Terka pritvrdzovala na svojom hlase.
„Počkaj, počkaj.. To čo sú za obvinenia?“, snažil sa preskočiť z odpovedajúceho na pýtajúceho sa. Potreboval vedieť čo už všetko vie.
„Neklam mi. Prosím ťa. Zlato, prečo nerešpektuješ mojich kamarátov?“
„Ja ich nerešpektujem? Ja rešpektujem všetkých tvojich kamarátov, ale to čo robí on, normálni kamaráti nerobia. Zlatko, ja sa len o teba bojím. Nechcem ta stratiť...“, zachraňoval.
„Ak sa dozviem, že si ten jeho pád mal na svedomí ty...“
„Aký? Pád?“, skočil jej do reči. „O žiadnom páde neviem...“, ochraňoval posledné kúsky svojej dôstojnosti.
Terke sa zrazu vypol mobil.
„Posraná baterka.“, zahrešila. „Čo je toto za lásku...“
Sadla si na lavičku a prikryla si tvár dlaňami. Nina si sadla vedľa nej a dala jej ruku cez plece. Vedela, že na Terku žiadne utešujúce frázy neplatia.
