„Postavte sa a urobte striptíz“, prečítala Terka, usmiala sa, postavila sa, začala sa vrtieť a vyzliekať si tričko. Chalani sa s úsmevmi na tvárach dívali a baby sa rehotali.
„Prestaň s tým“, postavil sa Alex a chytil ju okolo pása, „na toto sa môžem dívať len ja“, povedal a pobozkal ju.
„To sa nehrá, úlohy sa musia plniť!“, zakričala Nina a hodila na Alexa škaredý pohľad.
„Tak urob striptíz ty“, doberal si ju s úsmevom a popritom držal Terku okolo pása. Nina sa postavila a začala sa vyzliekať. V momente sa všetka pozornosť upriamila na ňu. Terka s Alexom si sadli bokom a začali sa venovať iba jeden druhému. Peter zrazu vykríkol.
„Niečo vám prednesiem“, povedal a buchol do gitary aby ho počúvali. Zobral si do ruky kúsok papiera, do druhej fľašu fernetu a začal čítať perverznú básničku, na ktorej sa však smial len on sám, ostatný sa smiali na tom, ako sa po každej čiarke a konci verša napil z fľaše. Keď dočítal, už v nej nemal skoro nič. Postavil sa a pomalým tackavým krokom prešiel do kuchynky. Začal sa hrabať vo veciach, ktoré si tam doniesli. Objavil balík malých klobások na varenie. Hodil ich na panvicu, kde sa začali škvariť a postupne dosť prihorievať, keď tam nedal žiadny olej ani masť. Začal byť unavený, tak si sadol na zem a dopil zvyšok fernetu, čo mal v ruke. Keď mu udrel do nosa smrad z uškvarených klobások, zobral ich, položil si ich na tanier, vzal si chlieb a vyšiel späť do obývačky, kde ľudia pokračovali v úlohách z kariet.. Peter si sadol, k Terke a Alexovi, ani trochu si ich nevšímal a pustil sa do čiernych klobások a odhrýzal si z celého chleba. Alex a Terka na seba hodili udivené pohľady a začali sa na ňom smiať.
„Je mi zlee“, povedal skormúteným hlasom po pár minútach Peter a natiahlo ho. Našťastie však udržal v sebe to, čo chcelo vyjsť.
Alex vstal, chytil ho a vyšiel s ním von. Pred dvere mu položil stoličku a posadil ho na ňu. Chrbát mu zakryl dekou. „Čerstvý vzduch ti pomôže, skús sa nejako dať dokopy“, potľapkal ho po pleci a vošiel späť do chaty. Terka sedela na zemi, opretá o stenu a oči mala zavreté, Alex si k nej sadol.
„Nejdeme si ľahnúť?“, spýtal sa jej, „som trochu unavený“. Zo zavretými očami sa usmiala. „Poďme“.
„Viete čo???“, vzrušene vykríkla Nina.
„No čoo??“, zaafektoval Lukáš.
„Ideme do lesaaa“, zakričala a vybehla von. Všetci sa rozbehli sa ňou, zobrali do ruky fakle a vôbec si nevšimli chudáka Petra, ktorý sedel pred chatou a vyprázdňoval si žalúdok.
„Myslím že budeme chvíľu sami“, povedal Alex a s Terkou vošli do kuchyne. Ľahla si na posteľ a zavrela oči. Alex si vyzliekol špinavé tričko a ľahol si k nej. Pritúlila sa k nemu bližšie.
„Veľmi ťa ľúbim“, povedal. Pobozkala ho.
„Aj ja teba moc ľúbim“. Pomaly jej išiel rukou pod tričko. Neprotestovala.
Asi po hodine sa ostatní vrátili z vonku, doškriabaný od stromov, fakle zhasnuté, no s dobrou náladou. Začali hľadať niečo na pitie, lebo u niektorých to začalo vyzerať, že vytriezveli.
„Kde je Terka s Alexom?“, vypytovala sa Nina.
„No 3 krát hádaj“, zasmial sa Lukáš a pohybmi tela začal naznačovať, čo by asi mohli robiť. „Ty si hovado“, zasmiala sa a začali sa naháňať a biť sa navzájom. Po chvíli vyšiel Alex z kuchyne.
„No čo kamo, užili sme si?“, spýtal sa ho Lukáš, ktorý bitku s Ninou vzdal, lebo nechcel aby mu ublížila.
„Čo ťa do toho“, zavrčal na neho Alex, ale usmial sa. Zobral mu z ruky fľašu a napil sa. Vyšla aj Terka, žmurkla na Alexa a vyšla von na vzduch.
Tam zbadala Ninu, ako sedí pri Petrovi, ktorý už nemal čo šabliť. Sedel tam s hlavou pri kolenách a snažil sa zhlboka dýchať.
„Kde si bola?“, spýtala sa Nina a pritom hladila Petra po chrbte, aby ho trochu zohriala.
„S Alexom...“, povedala a začala si šúchať ruky, lebo jej bola dosť zima.
„Ano? A bolo niečo?“, vzrušene sa spýtala Nina. Terka sa zahanbene usmiala a pozrela sa do zeme.
„To vážne? Rozprávaj! Aké to bolo?“. Terka sa začala smiať.
„Čo ti mám vravieť... predstavovala som si to síce trošku inak, tak že budeme na to obaja dopredu pripravení... ale... bolo to krásne...“ Nina s otvorenými ústami počúvala a chcela vedieť detaily. Terka ju zo žartu buchla.
„Nemôžem o tom rozprávať, hanbím sa“. Začali sa smiať.
„Poď ty zdochlina“, povedala Nina smerom k Petrovi a pomohla mu vstať, „ideme do tepla“, a spolu s Terkou vošli dnu.
„Zapijeme to?“, mrkla Nina na Terku.
„Jasnačka“......
„Dáš si aj ty tú čokoládu?“, spýtala sa Nina Terky keď asi 2 týždne po chate sedeli spolu v Alfrede. Stála nad nimi čašníčka a čakala čo si objednajú. Terka bola ale zahladená na Ninin časopis s módnimi doplnkami tejto jesene. Ani si nevšimla, že tam už čašníčka je.
„Och, nie...ja... dám si minerálku s citrónom... akosi ma už druhý deň strašne bolí brucho“, povedala a odtrhla pohľad z ružového svetra v katalógu.
„Čo, zas máš svoje dni?“, zasmiala sa Nina, „ani by som si to nebola všimla, vôbec na mňa nevrčíš“, a začala sa chechtať. Terka bola ticho a s veľkým záujmom hľadela na svetre. „Vieš, čítala som...“, pokračovala Nina, „že sú na to nejaké vonné oleje, ktoré si vmasíruješ do brucha a malo by to prestať“. Terka nič nevravela.
„Haloo“, buchla do nej Nina lakťom, „veď to je úplne normálna vec“.
„Ja som to nedostala“, povedala nakoniec Terka, „už druhý týždeň..“. Nina spozornela.
„Stáva sa ti to často?“.
„Vôbec...“. Chvíľu boli obidve ticho a hľadeli do blba.
„Myslíš na to na čo ja?“, prerušila napokon ticho Nina.
„Už pár dní“ Terka bola celkom nervózna.
„Možno je to tým, že si to ešte pred tým nerobila.“, pozrela jej Nina do očí.
„Čo? To ako myslíš?“, nechápavo pozrela Terka a zatiaľ si vytiahla peňaženku a pripravila si peniaze pre čašníčku. Všimla si, že ich nápoje má už pripravené chystá sa ku nim.
„No babám väčšinou meškajú, keď o to prídu. Zatiaľ sa to stalo každej, ktorú poznám.“, dodala Nina.
„No mne sa to aj tak nezdá..“. Terka bola stále mierne mimo. Je úplne iné, keď ste v situácii človeka, ktorý má ukludniť, ako byť ukludnený.
„Neboj, nemôžeš byť v tom, to by si cítila..“, snažila sa Nina.
„Asi si pôjdem zajtra kúpiť test, chcem mať istotu.“
Na druhý deň Terka čupela pred lekárňou, fajčila a v ruke si točila kľúčmi. Bola trochu nervózna, ale potrebovala sa uistiť, či je alebo nie je tehotná. Nakoniec sa postavila a vošla do lekárne. Pri priehradke sa lekárnička rozprávala s nejakou tetkou z Terkinho baráku. Ešte toto som potrebovala, pomyslela si, dala si na hlavu kapucňu a pristúpila k priehradke.
„Jeden baby test“, zamrmlala potichu.
„Máme tu obyčajný, ďalej taký, čo to zistí do 7 dní a ešte....“
„Stačí obyčajný“, prerušila ju Terka, lebo vonkoncom nebola zvedavá na všetky druhy tehotenských testov, ktoré tam majú, chcela len čím skôr vypadnúť, kým ju tá tetka, ktorá tam stála nespozná.
„Tento je veľmi predávaný a kvalita....“
„Dobre, to je pekné... ale ponáhľam sa“, povedala nervózne Terka, dala jej peniaze a bez poďakovania vyšla z lekárne.
Sadla si na lavičku, vedľa veľkého kovového starca a zapálila si. Zmocňoval sa jej pocit, že to vlastne ani nechce vedieť....
„2 čiarky..“, opakovala si asi o hodinu doma, keď sa odhodlala a spravila si test. „Sú tam dve čiarky...“. Asi 10 krát si prečítala, čo vlastne znamenajú 2 čiarky, akoby nebola ochotná uveriť tomu, že je tehotná. Aj keď sa však po každom prečítaní dozvedela, že vlastne je, stále si to nepripúšťala. Bol skoro obed. Nechcela mať ďalej pochybnosti a tak s tou istou kamennou tvárou, s akou si kupovala test išla za svojou gynekologičkou. Trošku sa aj tešila na to, keby jej povedala, že je to naozaj pravda, veď by mala dieťa s človekom, ktorého miluje, ale na druhej strane, keby jej povedala, že nie je tehotná, asi by si poriadne vydýchla a zasmiala sa na tom celom. Teraz jej však do smiechu moc nebolo.
Doktorka ju vyviedla s pochybností už začiatkom vety: „Tak, mladá budúca mamička..“. Z nemocnice vychádzala s protichodnými pocitmi. Hrial ju pocit, že čaká dieťa, ale uvedomovala si, aký asi zásah to bude do jej života. Nezvratný zásah. Ale to si len myslela.
Doma si ľahla na posteľ, pustila si hudbu a zavrela oči. Čakám dieťa, chodilo jej po rozume... Nevedela ako ďalej. Ako sa taká situácia rieši. Nevedela komu to má povedať a nevedela ani ako. Ona sama si vlastne ešte len privykala na ten pocit, že áno, je to pravda. Z myšlienok, ktoré nedokázala v tej chvíli ďalej rozvádzať ju vytrhla jej mama, ktorá vošla do jej izby.
„Čo má toto znamenať?!“, zakričala na ňu a zamávala krabičkou z tehotenského testu.
„A sakra“, povedala po tichu Terka a posadila sa.
„Prosím vysvetlenie“, jej mama pritvrdzovala na hlase. Terka nerátala s tým, že mama sa okolo obeda vráti domov. Ten kôš mala v pláne vyhodiť, preto hodila obal len na vrch a nezahrabala ho hlbšie.
„Slečna! Počúvaš ma? Ako my to vysvetlíš?“. Terka neodpovedala, len sa nervózne hrala s prstami. „Tak bude to?!“, zakričala jej mama a pomaly strácala nervy, „len mi nepovedz, že si tehotná!“.
„Som...“
„Čože??“. Jej mama neverila vlastným ušiam. „To hádam nemyslíš vážne?!“, kričala ešte stále s rovnakým nasadením.
„A čo si myslíš, že si robím z takých vecí srandu?!“, vyštekla na ňu Terka.
„Ako si to mohla dovoliť? Si strašne nezodpovedná! Celý život sa ťa snažím učiť, aby si rozmýšľala pred tým ako niečo spravíš, že aké to môže mať následky a ty, 19 ročný sopliak urobíš toto!“. Terka si túžila niečím zapchať uši, alebo to niečo hodiť po jej mame, no uvedomovala si, že hocičo teraz povie, alebo urobí, situáciu len zhorší. Preto bola ticho.
„Toto takto nenechám“, zakričala jej mama a buchla dverami. Terka si opäť ľahla.
„Neznášam ťa“, povedala si pre seba a zavrela oči. Nechcelo sa jej ďalej rozmýšľať. Po chvíli zaspala.
Zobudila sa okolo 9 večer na hrubý hlas, jej mamy ako rozpráva do telefónu. Slovám však nerozumela. Pomaly vstala, pretrela si oči a pár sekúnd venovala tomu, aby si spomenula na to, čo sa udialo na obed. Dúfala, že jej mama už vychladla a bude sa s ňou môcť o tom pokojne porozprávať. Vyšla z izby a zamierila do kuchyne.
„O týždeň máš termín“, oznámila jej chladným hlasom mama a pritom si niečo písala do diára. Ani sa na Terku nepozrela. Terka sa otočila.
„Termín???“, prekvapene sa spýtala, „termín čoho???“
„A ty si si myslela, že si to dieťa necháš, nepôjdeš na výšku a že sa budeme o neho starať že?“, jej mama opäť zvyšovala hlas, „tak sa prosím ťa vráť do reality, dieťa moje, lebo svoju budúcnosť si jedným hlúpym omylom nepokazíš!“ Terka neverila vlastným ušiam. Čakala síce od mamy nie tú najlepšiu reakciu, ale potrat?
„Ako mi môžeš toto robiť?“, začala aj Terka kričať. „Ani si sa ma nespýtala na môj názor!“
„Moja zlatá, pokiaľ žiješ pod mojou strechou a ja ťa živím, tak je platný len môj názor!“.
Terka kopla do kuchynskej linky a zamierila späť do izby.
„Tak sa odsťahujem!“ a zabuchla za sebou dvere.
Ľahla si na posteľ a po lícach sa jej začali kotúľať slzy. Nemohla uveriť tomu, že jej chcú vziať to krásne čo je v nej. Veď je predsa už dospelá, má vážny vzťah a oni sa bez akéhokoľvek rozhovoru, alebo aspoň otázky, čo si ona o tom myslí, rozhodli jej dieťa vziať. Zobrala do ruky mobil a začala písať správu.
„Som na dne... neviem ako ďalej... čakám dieťa a jediné čo majú v hlave je potrat. Toto sú rodičia? Nespýtali sa ma, ani či ho chcem, ani či Alexa skutočne ľúbim...nespýtali sa nič... neviem čo mám robiť... prestávam veriť, že sa to dá nejako riešiť“, napísala a popritom vzlykala. Nevedela komu má tú správu poslať, možno ju potrebovala len napísať, aby sa z nej dostalo to, čo mala v hlave, no nechcela ju proste vymazať, potrebovala nájsť niekoho, komu môže zrazu takéto bremeno hodiť na krk a poprosiť ho o pomoc. Otvorila telefónny zoznam a išla po rade. Natrafila na Jakuba. Posledný mesiac sa moc nestýkali, hlavne kvôli jeho novej robote, stresu z maturít a skúšok na výšku. Bez rozmýšľania mu správu poslala.
„Ahoj Terry, to čo mi píšeš? Prídi prosím ťa k osmičke na ihrisko, porozprávame sa.“, odpísal jej a Terka nečakala ani sekundu.
Postavila sa, hodila niečo na seba a vybehla von na chodbu, nevšímajúc si , ako na ňu mama kričí kam ide. Do ruky si zobrala číny a keď zbehla o 3 poschodia nižšie, sadla si na schod a obula sa. Chcelo sa jej plakať, ale bola taká rozčúlená, že nevládala.
Keď sa štverala hore po vleku, stretla jedného kamaráta, ktorý tam sedel pri vyšliapanej cestičke, v jednej ruke držal cigaretu a v druhej krabicu lacného vína.
„Čauko Terka, kam utekáš?“, so smiechom sa spýtal. Terka sa zohla a začala sa rozdýchávať.
„Idem... idem si niečo vybaviť“, povedala a zalapala po dychu. Zatočila sa jej hlava. Sadla si vedľa neho na zem, potrebovala si trochu oddýchnuť.
„Daj si cigu“, povedal chalan a ponúkol jej balíček.
„Jasne“, už si jednu vyťahovala a v tom sa zarazila. „Nemôžem, ale dik. Prestávam fajčiť“. V skutočnosti mala v hlave: čakám dieťa, musím s tým prestať.
„Nejaké náhle rozhodnutie“, zasmial sa, „fakt si nedáš? Jedna denne je dokonca dobrá pre zdravie“, povedal a odpil si z vína. Vybrala z vrecka svoje cigarety a dala mu ich.
„Fakt nie“, povedala, postavila sa a pokračovala v ceste hore.
„Keby si zmenila názor, tak vieš na koho sa máš obrátiť“, so smiechom za ňou zakričal a pri ústach si držal fľašu. Terka bola rada, že jej neponúkol aj víno, lebo asi by bolo divné, keby mu povedala, že zrazu nepije.
Pomalými krokmi prišla na ihrisko. Jakub tam ešte nebol. Sadla si teda na zem a hodila pohľad na basketbalový kôš. Vonku už bola skoro úplná tma. Zavrela oči a chytila si brucho. V hlave sa jej objavovali obrázky jej mamy, ako na ňu kričí, že nič iné ako potrat neprichádza do úvahy.
„Ja si ťa nechcem dať vziať“, zašepkala so slzami v očiach a hladila si brucho.
„Ahoj Terry“, pristúpil k nej zozadu Jakub s kapucňou na hlave a objal ju. „Ako sa cítiš?“, nevidel, že plače.
„Nechcem si ho dať vziať“, zaplakala. Sadol si oproti nej.
„Niečo vymyslíme neboj“, snažil sa ju utešiť. Terka sa k nemu pritisla a neprestávala plakať...
„Poď sadneme si niekam“. Zdvihli sa, Jakub držal Terku okolo pliec, a obidvaja so sklonenými hlavami prešli k neďalekej lavičke a posadili sa.
Celá sa triasla, kývala sa hore-dolu a nohu si prekladala jednu cez druhú. Nedokázala zo seba dostať ani jednu súvislú vetu, lebo akonáhle sa pokúsila hovoriť, dostavil sa plač, ktorý Jakub svojím objatím dokázal utíšiť len na chvíľu, potom sa opäť rozplakala. Dozvedel sa akurát to, že sa to stalo na chate a mali ochranu a zvyšok už vedel. Nemala mu viac čo povedať. On mal teraz rozprávať a pomôcť jej...
„Pôjdeš za Alexom ano? A spolu potom pôjdete za tvojimi rodičmi a poviete im, že to myslíte vážne, že ste zodpovední dospelí ľudia a dokážete tú situáciu vyriešiť“, rozprával, ale Terka vyzerala akoby ho nevnímala, dívala sa do zeme a snažila sa zadržať dych, aby prestala plakať.
„Ostatné budeme riešiť potom, pôjdeš za ním dobre?“, pozrel sa na ňu, ale Terka sa neotočila. Bola zohnutá a hlavu mala skoro medzi kolenami.
„Ja som tu stále s tebou vieš to, že? Mám ťa rád“. Jakub počul tiché vzlyky.
„Terry, mám ťa veľmi rád...“ Prisunul sa k nej bližšie. Keď jej zopakoval, že ju má rád rozplakala sa hlasnejšie, objala ho a položila si na neho hlavu. Podarilo sa jej povedať len: „Aj ja ťa mám rada, ale strácam sa“ a opäť jej myseľ zaplavili depresívne myšlienky a tvár slzy.
Terka sedela v skoro prázdnom autobuse, nohy mala vyložené na sedačke oproti, rozviazané šnúrky, neprítomný pohľad von oknom. Vlasy jej padali do tváre a myšlienkami blúdila vo svojej veľmi hmlistej budúcnosti, lebo si nedokázala predstaviť, čo sa bude diať čo i len o pár dní. Keď vystúpila na železničnej stanici, Alex ju tam už čakal. V ruke držal kvet a z jeho tváre sa dalo vyčítať, že autobus určite už pár minút meškal.
Vystúpila von, dívala sa do zeme a prišla k nemu. Objal ju, dal jej pusu na čelo a dal jej kvet.
„Čo sa deje zlato, prečo si taká smutná?“, opýtal sa a ruku si preložil okolo jej pliec.
„Poďme si radšej sadnúť“.
Vošli do Alfreda, kde skoro nikto nebol, len nejaký mladí chalani hrali kalčeto, ale kým Alexovi a Terke doniesla čašníčka to, čo si objednali, nebol v ich blízkosti už nikto.
„Tak stalo sa niečo?“, spýtal sa opäť, „či máš len zase takú o ničom náladu?“ Nasypala si do čaju cukor.
„Mám malý problém“.
„Aký?“, súcitne sa na ňu pozrel, ale ona mu pohľad neopätovala. Pomiešala si čaj.
„Ťažko sa mi o tom hovorí“, odmlčala sa.
„Miláčik, ak mi to chceš povedať, tak mi to kľudne povedz, nech to je hocičo, ak ti môžem nejako pomôcť“, pohladil ju po chrbte a Terka sa oprela.
„Budeš stáť za mnou nech sa bude diať hocičo?“, spýtala sa a bola si istá, že povie áno, ona len potrebovala chvíľu čas, aby porozmýšľala ako mu to povie.
„Samozrejme zlato, čo sa deje?“, trošku sa otočil, aby jej videl do očí, no Terka odvrátila zrak dolu. Zdvihol jej hlavu a pobozkal ju.
„Vždy budem stáť za tebou, čo sa stalo?“. Díval sa na ňu no ona opäť zohla hlavu.
„Budeme traja“, zašepkala.
„Čo? Niekto ešte príde?“, Alex sa pousmial.
„Nie“, chytila mu ruku a položila mu ju na jej brucho. Teraz sa konečne na neho pozrela. „Budeme traja, rozumieš?“. Alexov úsmev v momente zmizol, tvár mu zmeravela a zmohol sa len na začudovaný pohľad. Odtiahol od nej ruku.
„Chceš tým povedať, že si v tom?“
„Ano, to som chcela povedať“, bojazlivo povedala, lebo až teraz sa začala báť jeho reakcie.
„Si robíš srandu alebo čo?“, spýtal sa jej trochu agresívnejším hlasom.
„Srandu?“, pozrela sa na neho so slzami v očiach, „ako si to môžeš myslieť?“
„Nie, vážne Zlato, veď sme mali gumu, nerob mi to“. Terka naštvane chytila svoju tašku, vybrala z nej svoj zdravotný záznam a správu od gynekologičky a strčila mu ju do ruky.
„No boha“, zahrešil, keď si to prečítal, papier mu vypadol z ruky, oprel sa dozadu, zavrel oči a rukami si chytil hlavu.
Terka sa na neho nechápavo pozerala, či si teraz nerobí srandu on z nej. Rozmýšľala, prečo si myslela, že jeho reakciu budú sprevádzať objatia plné lásky a slov, že spolu to zvládnu. Bola až taká naivná, alebo jeho reakcia nebola normálna?... Snažila sa neplakať, ale slzy jej mimovoľne stekali po tvári, bola natoľko sklamaná, že nevedela, či plače od zlosti, alebo od smútku.
„Ja som chcela iba trochu podpory...“, chytila mu ruky, no on
neprejavoval žiaden záujem. „Ja viem, že je to pre teba šok, aj pre mňa bol, ale sme dospelí, mali by sme ukázať, že vieme takú situáciu vyriešiť“, opakovala Jakubove slová, ktorým verila, no Alex stále len sedel a díval sa do stropu s beznádejou v očiach.
„Ty si to spravila naschvál, že?“, vybuchol zrazu, „preto, aby som nešiel do školy a zostal s tebou“, postupne zvyšoval hlas, „toto sme si už vysvetlili, za pár dní mám talentovky, preboha je to životná šanca a ty teraz prídeš s deckom, kurva na čo to bolo dobré?“, pomaly kričal, ale bol úplne mimo a tak ani nedopovedal a opäť sa zvalil dozadu a skoro začal plakať aj on.
„Naschvál??? Ako som to mohla spraviť naschvál??? Moji rodičia chcú, aby som išla na potrat a ja potrebujem od teba, aby si ma podporil a nenechal v tom samu, aby sme ich presvedčili, že to nie je dobré riešenie, obidvaja, lebo je to aj tvoje dieťa a ty mi hovoríš, že ti chcem zničiť budúcnosť???“, rozplakala sa a hlavu si položila do druhej strany ako Alex. „a kde je moja budúcnosť??“
„Potrat?“, zrazu zbystril pozornosť. „Vaši chcú, aby si si to dala zobrať?“. Terka sa normálne posadila a utrela si slzy.
„Ja viem, že to je ťažké, ale musíme im to vysvetliť“.
„Počkaj, čo im máme vysvetľovať? Že potrat nechceš? A tebe je čo preboha? Hej toto fakt nemá zmysel, ja to musím nejako predýchať“, vybral si z peňaženky 100 korún, položil ich na stôl a postavil sa.
Terka ho chytila za ruku.
„Kam ideš??? Musíme ísť za našimi, povedať im, že to zvládneme, aj keď teraz to možno vidíš inak, ale my to zvládneme“, držala mu ruku, no on si želal len vypadnúť a už vôbec nie počúvať Terku ako vraví, že dvaja pubertiaci zvládnu decko, keď sa im akurát otvára veľa možností na úspešný život.
„Pusti ma, prosím ťa, musím ísť preč, toto nezvládnem“, povedal a odišiel preč. Terka sa rozplakala. Toto bolo to, čo nečakala ani v tom najhoršom sne.
„Budem pri tebe, nech sa deje hocičo..“, zašomrala si.
Nemohla za ním ísť, nevládala sa postaviť. Všetko na čo sa dokázala sústrediť bol iba obrázok rúcajúceho sa domčeka z kariet, ktorý mala v mysli a predstavoval jej život. A ona sa snažila znovu ho postaviť, no zakaždým spadol a teraz bola v tom štádiu, že už nedokázala vynaložiť ani kvapku sily na to, aby sa čo i len pokúsila postaviť ho znovu. Chytila kvet, ktorý ležal na stole, hodila ho na zem a podupala po ňom nohami. Nemôžem odpustiť, nemôžem zabudnúť, nemôžem ustúpiť... čo sa pokazilo? Keď si povedal, že všetko bude v poriadku...zničil si mi život...
